Bratia a sestry,

hoci je príbeh utíšenia búrky na mori veľmi populárny, neznamená to automaticky, že ho všetci berú vážne. Sú ľudia, ktorí ho vnímajú ako rozprávku a tomuto príbehu neveria. Ale sú aj ľudia, ktorí podľa neho žijú.

Z evanjelia vieme, že Ježiš rozpustil zástup a odišiel sa  na vrch modliť. Nadránom sa Ježiš po mori blížil k loďke a je úplne prirodzené, že sa apoštoli báli (por: 14, 22-26).

Musím povedať, že táto udalosť mala pre skúsených rybárov  aj symbolický rozmer. More totiž znamenalo v židovstve opozíciu voči božskej moci – more a búrka boli v tých dobách považované za symbol zla a temných síl. V učeníkoch teda nebol iba strach o holý život, ale i strach z toho, že ich premôžu temné sily. Aj v našom modernom európskom chápaní symbolizujú búrka a more zápas… zápas cirkvi alebo zápas bežného človeka s nepochopením, odmietaním, nešťastím, chorobami, nezamestnanosťou, depresiami…

Tak ako sa na mori strieda obdobie príjemného vánku, jasného slnečného svitu s obdobím temna, búrky a ohrozenia, tak je to aj so životom nás všetkých. Hoci prirodzene túžime iba po pohode, šťastí, zdraví, bezpodmienečne prídu aj ťažké dni a až vtedy sa obvykle zháňame po Božej pomoci.

Musíme si priznať, že neraz v búrkach života reptáme proti Bohu a dokonca sa rúhame… Mali by sme si však uvedomiť našu vlastnú nedokonalosť, a nereptať iba proti Bohu, že nám okamžite nepomôže.

V životných trápeniach by sme si mali priznať i svoju mieru zodpovednosti. Veď drvivá väčšina našich osobných problémov a bolestí nie je vytvorená “zásahom zhora” alebo dáko umelo, ale vychádza z rozhodnutí a činov nás samých, alebo našich rodičov, príbuzných, priateľov, nášho okolia… Správy o nehodách s tragickými následkami, ktoré spôsobujú vodiči s alkoholim v krvi sú takmer na dennom poriadku. Nerozvážni a zbytočne riskujúci ľudia sa určite nájdu aj v našom najbližšom okolí. K tomuto niet čo dodať… Sami  sme často veľmi pohodlní na to, aby sme sa starali o svoje vlastné zdravie…

V živote nás kňazov to býva tak, že ak upozorňujeme ľudí aby nezabúdali v živote na Boha, mnohokrát počujeme iba výsmech, alebo ironické odpovede. Ale, keď sa stane niečo zlé, tak hneď – a často aj tí istí ľudia –  reptajú a obviňujú Boha a pýtajú sa, kde bol, prečo nezabránil nešťastiu, prečo okamžite všetko nenapravil…

Nuž – nie je to nič nové pod slnkom S reptaním proti Bohu sa stretávame už aj v Starom zákone. Ako vieme, Izraelský národ reptal  často – hlavne na púšti. Raz im chýbala voda, či chlieb, alebo mali chuť na mäso… Tieto udalosti neprebehli bez reptania na Boha, ale Boh aj tak dal ľuďom  vždy to, po čom túžili (porov.: Nm 21, 4-9).

Bratia a sestry, ako veľmi sa v tomto smere i my sami podobáme reptajúcim Izraelitom! Koľkokrát sa i my sťažujeme na Boha? Koľkokrát sme i my sami nespokojní s Božím riadením nášho života? Rýchlo prehliadame, čo všetko sme už od Boha dostali a namiesto toho svoju pozornosť sústreďujeme na to, čo nám ešte chýba. Čo by sme chceli, ale nedostáva sa  nám to? Čo všetko si Pán Boh z našich úst musí vypočuť na svoju adresu? Koľko nadávok, sťažností, nespokojnosti a nevďačnosti! Žasneme nad Božou trpezlivosťou, že toto všetko je ochotný z našej strany počúvať a znášať. Žasneme, že to s nami ešte neskoncoval.

Bratia a sestry, Ježiš tíši aj naše búrky a trpezlivo k nám kráča po mori našich zlých rozhodnutí. Keď mu dovolíme, aby pristúpil a ostal s nami, aj my bezpečne pristaneme na brehu, ku ktorému sa plavíme. Amen