Bratia a sestry,
Winston Churchil, ktorý bol britským politikom a premiérom v rokoch 1940 až 1951 povedal: „Národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, nemá budúcnosť.“ A ak by sme chceli byť trošku dôkladnejší, mohli by sme spomenúť aj citát Johna Fitzgeralda Kennedyho: „Kto nepozná svoju minulosť nemá ani budúcnosť“. Oba citáty sú hlboko pravdivé a aj my by sme sa mali pýtať seba samých ako poznáme svoju históriu, ako poznáme činy ľudí, ktorí zanechali veľa pre národ, cirkev, či štát.

Dnes som začal trochu obšírnejšie a možno vás napadlo, že čo má spoločné naša história s dnešným evanjeliom. Nuž – veľa. Evanjelium nám tiež pripomína históriu – históriu ľudí z rodokmeňa Ježiša Krista. Možno si poviete: „Však sme počuli iba dlhý zoznam mien a niektoré bolo ťažké čo i len prečítať…“ Ale ten dlhý zoznam mien z dnešného evanjelia nám chce pripomenúť fakt, že Ježišova minulosť je aj naša minulosť. História Ježišovho rodokmeňa nám pripomína zasahovanie Boha do dejín. Viem, že mnoho mien ktoré ste počuli, sú vám známe z čítaní starého zákona – napríklad o Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi, Tamare, Rút, kráľovi Dávidovi, Šalamúnovi, Jozefovi… Ak tieto príbehy poznáte bližšie tak viete, že dejiny tohto národa určite neboli prechádzkou po ružovej záhrade. Nikto z menovaných nemal na ružiach ustlané. Jedno však mali spoločné: Boh bol s nimi po celý čas a kráčal s nimi ich životom. Nikdy ich neopustil. Aj keď oni mnohokrát zlyhali.

Pripomeňme si aspoň jednu postavu z dnešného rodokmeňa. Všetci dobre vieme, že kráľ Dávid predstavuje azda najpopulárnejšiu postavu Starého zákona. Sympatický pastierik a mocný kráľ, dvorný spevák, vodca, zvodca a kajúci ctiteľ Boha. O Dávidovom živote a jeho činoch hovoria pomerne obšírne viaceré biblické spisy: Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá kniha kráľov, Prvá kniha kroník. Tu si môžeme pripomenúť aspoň základné údaje o tomto významnom mužovi. Pochádzal z Júdovho kmeňa. Bol najmladší z ôsmich synov Jesseho. Prorok Samuel ho pomazal za kráľa a za nástupcu prvého židovského kráľa Šaula.

Väčšina Dávidovho života od príchodu na Šaulov dvor až po prevzatie vlády jeho mladučkým synom Šalamúnom, bola veľmi rušná. Zažil veľa sympatií, ale aj nespravodlivosti, bol nedobrovoľným zbojníkom a vyhnancom. Vybojoval veľa vojen, v ktorých vedel byť obdivovaným hrdinom, ale aj krutým víťazom. Vo vzťahu k ženám vedel byť ušľachtilý, ale niekedy aj bezohľadne žiadostivý; najmä po dosiahnutí kráľovskej moci si v tomto smere počínal ako dáky orientálny šejk.

Jeho osobné hriechy dramaticky poznačili jeho potomstvo a priviedli nejedno nešťastie na celý národ. Avšak celkove Dávid prejavil priamy, otvorený charakter s veľkým zmyslom pre spravodlivosť a vernosť. Keď pod vplyvom vášní alebo vonkajších okolností zhrešil, vedel si priznať hriech, uponížil sa pred Bohom i pred ľuďmi a robil pokánie. Po celý život, v dobrom i zlom údele, ostal verný Bohu, jeho odprosoval a oslavoval žalmami, spevmi, ktoré sám zložil a ktoré patria k trvalým hodnotám Svätého písma až po naše časy. Chcel postaviť dôstojný Boží chrám. Neurobil to iba preto, lebo Boh si to neželal. Prijal Dávidovu dobrú vôľu, ale nechcel, aby mu postavil dom obety a modlitby muž, ktorý prelial toľko krvi. Dávid to uznal, ale pripravil všetok potrebný materiál, aby stavbu chrámu mohol uskutočniť jeho syn a nástupca Šalamún.

Pre svoju vernosť Bohu Dávid dostal prisľúbenie: „Tvoj trón bude upevnený naveky“ (2 Sam 7,16). Bolo to mesiánske prisľúbenie. Preto sa Mesiáš, Ježiš Kristus, narodil z Dávidovho rodu a v Dávidovom meste Betleheme, a preto ho aj nazývali Dávidovým synom.

Toto bola história, skrátené dejiny jedného jednoduchého pastierika a mocného Vládcu. Kráľa, s ktorým kráčal Boh. Kráľa, ktorý mnohokrát vo vzťahu k Bohu zlyhával, ale vždy sa k Nemu s dôverou obracal celým svojím srdcom.

Drahí veriaci, aká je tá naša história – dejiny, či rodokmeň? Líši sa veľmi od histórie kráľa Dávida? Možno ani nie. Ak sa pravdivo pozrieme na náš rodokmeň, určite by sme v ňom našli mnoho škandálov, chýb, zrád, závislostí, manželskej nevery a nemanželských detí… Koľko by sme tam našli blízkych príbuzných, ktorí už nepotrebujú Boha vo svojom živote. Koľkokrát by sme tam našli zradu, osobné zlyhania a hriechy, za ktoré sa hanbíme a o ktorých vieme len my sami… Koľkokrát nám všetko naše plánovanie a snaženie spadlo ako domček z karát rovno na hlavu? Tak by sme mohli ísť ďalej a ďalej a zistili by sme, že ten náš život, história a rodokmeň sa príliš nelíši od rodokmeňa Ježiša Krista, či života spomínaného kráľa Dávida. Avšak jednu vec by sme si mohli zobrať od Kráľa Dávida ako vzor – a to je priznanie si slabosti a stroskotania. On si vedel priznať hriech, uponížiť sa pred Bohom i pred ľuďmi a robiť pokánie.

Bratia a sestry, v rodokmeni máme veľa mien, životov ľudí, ktorí mnohokrát zlyhali aj vo vzťahu k Bohu. Ale Boh bol s nimi stále. Po celý čas – a kráčal s nimi. Nezabúdajme, že ten istý Boh kráča s nami aj v našom živote, napriek našim chybám, zlyhaniam a nevere. On je verný a pre každého z nás chce tú najlepšiu budúcnosť.