My, ktorí sme dnes počuli dnešné evanjelium, zaiste o sebe tvrdíme, že sme veriaci. Možno aj medzi nami sa nájdu takí, o ktorých by Pán Ježiš povedal to, čo povedal o Apoštoloch: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?” (Mt 17,17).
Povedal to preto, že nešťastný otec žaloval na apoštolov, že nevedeli pomôcť jeho synovi. Pán Ježiš nebol spokojný s vierou svojich apoštolov a je dosť možné, že nebol by spokojný ani s vierou mnohých z nás.
Starší pán jedenkrát rozprával: Bol som vo výrobe. Pracoval som s veriacimi. Položil som im niekoľko otázok. Jedného som sa opýtal: prečo si dal pokrstiť svoje dieťa? Odpoveď bola: Urobil som to preto, že aj iní dávajú krstiť svojej deti a ja by som nechcel byť výnimkou, chcem byť taký, akí sú iní. Iného sa pýtam: prečo si umožnil svojej dcérke pristúpiť k sviatosti zmierenia a k prvému svätému prijímaniu? Odpoveď tá istá: robia to iní, tak som to urobil aj ja. Mladého kresťana sa pýtal: Sobášili ste sa v chráme? Áno, viete, u nás zatiaľ sa ešte všetci sobášia v chráme. A chodievate v nedeľu a prikázané sviatky na svätú liturgiu? U nás chodievajú všetci, tak aj my chodievame.
Starší pán uvažuje: Aká je to divná viera? Títo ľudia plnia svoje náboženské povinnosti len preto, že žijú v prostredí, kde sa ešte dodržuje stará náboženská tradícia.
Ak by prišli do prostredia, kde sa náboženské povinnosti už zanedbávajú, aj oni ich budú zanedbávať. Toto predsa nie je viera, to je iba vplyv prostredia.
Zaiste Pán Ježiš s takou vierou, akú oni majú, nebol by spokojný. A predsa u mnohých našich veriacich je iba takáto viera. Preto sme svedkami toho, že mnohí naši ľudia, kým bývali na dedine, boli pravidelnými návštevníkmi chrámu, ale keď sa presťahovali do mesta, v chráme ich nikto nevidí.
To preto, že oni si zvykli robiť to, čo iní robia. Chodievali iní, chodievali aj oni, teraz nechodia iní, nechodievajú ani oni. Preto môžeme povedať, že oni nemajú vieru.
Veriaci človek na otázku, prečo si plní svoje náboženské povinnosti, odpovedá: Preto, že ja verím v Pána Boha a rád sa s ním stretávam. A práve chrám je miestom, ktoré si on sám zvolil na stretávanie sa s človekom. Toto si uvedomme aj my, že chrám je miestom, kde sa stretávame s Bohom a pri tom stretávaní sa naša viera upevňuje.
My, veriaci Ježiša môžeme spoznávať vždy pri lámaní chleba, pri svätej liturgii. Keď si toto uvedomíme, potom na svätú liturgiu pôjdeme vždy, bez ohľadu na to, či iní pôjdu alebo nepôjdu.
Ježiš prichádza na tento oltár neustále aj preto, aby obnovil vzťah k nám. Buďme si vedomí toho, že Boh nás neprestal milovať, práve naopak, túži po nás. Aj vtedy keď sme pyšní, hriešni atď.
Človek sa vo svojom živote vie často zrieknuť Boha, ale Pán Boh sa nikdy nezriekne nás. Boh sa nikdy nedá premôcť našimi slabosťami – hriechmi. Cez Jeho Srdce sa chce aj k nám dnes prihovoriť, pretože Jeho Srdce nikdy nás neprestalo milovať.
Nech aj táto sv. liturgia je pre nás zmierením a zároveň stretnutím dvoch srd, srdca Ježiša a človeka.