Nedávno som sa rozprával s jednou sestrou, ktorá mi povedala, že za prácu, ktorú vykonáva, sa jej provinciálna predstavená hanbí… Ona sa totiž – ako sestra – stará o ženy, ktoré si zarábajú svojím telom, aby mohli uživiť rodinu. Povedala: aj tie ženy sa často hanbia za to, čo robia. Ja im pomáham nájsť si vhodnú prácu. Žiaľ, u mojich predstavených som sa stretla s nepochopením. Radšej by ma videli pracovať na významnejšom mieste – na zaujímavejšej pozícii. Ale tam kde som, skutočne slúžim…

Bratia a sestry, pozvanie k službe predstavuje jednu zvláštnosť, ktorej máme venovať pozornosť. Slúžiť znamená starať sa o tých, ktorí sú krehkí v našich rodinách, v našej spoločnosti, v našom národe. Sú to tváre trpiace, bezbranné a zarmútené, ktoré Ježiš navrhuje všímať si. Ježiš hovorí: «Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35). Nehovorí: Ak tvoj blížny túži byť prvý, nech slúži… Je nepekné, keď v cirkevných inštitúciách, v diecéze, nachádzame vo farnostiach ľudí, ktorí hľadajú vlastné záujmy, a nie službu, ani lásku.

Francúzsky sociológ Giles Lipovetsky pomenoval dnešnú dobu, v ktorej žijeme, érou prázdnoty. Podľa neho sa  už západný človek neusiluje o nič, iba prosté užívanie života. Jediná sila, ktorá poháňa spoločnosť na všetkých úrovniach, je sila zvádzania – to je reklama. Duch obetavosti sa stratil. Dnes už takmer nikto nie je schopný obetovať v mene spoločného dobra svoje pohodlie.

Ak má na tento stav niekto upozorniť – je to cirkev – kresťania – nie však hlasnými slovami, ale svojím príkladom a životom. Žiaľ, mnohokrát aj ľudia v Cirkvi akosi málo slúžia a skôr túžia po vplyve a moci tohto sveta. Cirkvi – teda nám – sú venované slová Pána Ježiša: Kto mi chce slúžiť, nech ma nasleduje.

Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí o Jeho služobníkoch. Aj my sa tak niekedy nazývame… len nie vždy to tak myslíme. Treba povedať, že dnes slovo služobník nie je veľmi populárne. Máme radšej slovo: spolupracovník, člen tímu, líder … My sme však Bohom povolaní ako služobníci.

Dobrým služobníkom nie je  ten, kto ťaží výhody zo svojho postu. Služobník slúži. A slúžiť Bohu, znamená slúžiť ľuďom v cirkvi a aj ľuďom mimo nej. Služba Bohu nie je doplnková možnosť pre veriacich ľudí – je to príkaz Ježiša Krista.

Mnoho veriacich ľudí dnes hovorí: Hľadám spoločenstvo, kde budú naplnené moje potreby, kde budem prijímať požehnanie a budem sa tam dobre cítiť… Namiesto toho by sme mali hovoriť: Hľadám miesto, kde by som mohol slúžiť a kde by som sa mohol stať požehnaním pre druhých.

Pokiaľ ide o našu vlastnú službu, máme takmer vždy pripravené dobré výhovorky. Samozrejme nie sme prví. V starom zákone Abrahám povedal Bohu, že je príliš starý…Jakub bol neistý… Mojžiš mal nemotorné ústa… Jonáš bol neposlušný…  Peter bol príliš prudký… Tomáš pochybujúci… Týchto a aj mnohých ďalších, ktorí boli pred nami, aj v ich vlastných očiach neschopní,  Boh použil pre svoju službu. Pán Boh nevolá dokonalých ľudí, ale ľudí ochotných slúžiť.

Štát, Cirkev, spoločnosť, jednotlivec nemôže slúžiť ľuďom, ak je zaujatý obchodom a peniazmi. Taktiež je nemožné hovoriť o potrebe boja s chudobou a žiť pritom v luxuse ako faraón.

Bratia a sestry, každý, kto to myslí so svojím povolaním, ako sestra v úvode a nasledovaním Krista vážne, túži po tom, aby slúžil. Dobrými kresťanmi, rehoľníkmi, kňazmi, sestrami, biskupmi môžeme byť len vtedy, keď využívame svoje dary pre službu druhému. Nezabúdajme, že rastieme službou.