V tomto krátkom úseku evanjelia, ktoré sme počuli sa opisuje pohreb mládenca v mestečku Naim. Každý pohreb je smutnou záležitosťou, najmä pre najbližších. Najsmutnejšie sú pohreby mladých ľudí. Takýto smutný pohreb bol i v Naime, o ktorom sme čítali – veď pochovávali jediného syna matky, ktorá bola vdova. Táto matka musela byť veľmi smutná, lebo Ježišovi pri pohľade na ňu prišlo tak ľúto, že jej povedal, aby neplakala.
Preto Ježiš vzkriesi jej syna a odovzdá ho matke. Evanjelista nám neopisuje radosť spomínanej matky, ale my si matkinu radosť vieme predstaviť.
My kresťania vieme, čo je to smrť, poznáme dvojakú smrť: telesnú a duchovnú. O telesnej smrti vieme, že s ňou každý z nás musí počítať, lebo kto sa raz narodil, raz musí aj zomrieť. Teda telesná smrť je prirodzeným zákonom.
Naša telesná smrť nemusí byť zlá, i keď nám naháňa strach, lebo vždy platí zásada: „Aký život, taká smrť!” Ak sa snažíme svoj pozemský život prežiť dobre, potom i naša telesná smrť bude dobrá. Ale ak svoj tuzemský život prežijeme zle, aj naša telesná smrť bude zlá.
Druhá smrť je duchovná – a tá je priam hrozná, lebo ju vždy zapríčiňuje ťažký, smrteľný hriech. Mali by sme robiť všetko, aby sme sa jej vyhli, a to za každú cenu. Poľutovaniahodný je každý človek, ktorý žije v stave ťažkého hriechu – lebo nemôže byť pre človeka väčšie nešťastie, ako žiť v nepriateľstve s Bohom. Podstata ťažkého hriechu je odvrátiť sa od Boha, opovrhnúť ním, a to kvôli hriešnym rozkošiam. Dať prednosť krátkej hriešnej rozkoši pred večným a všemohúcim Bohom – to je podstata ťažkého hriechu a príčina duchovnej smrti. A dôsledok?
Za veľmi krátku hriešnu rozkoš zrieknuť sa večného šťastia a dobro- voľne vrhnúť sa do večného nešťastia. Myslieť si alebo aj povedať, že ja ten hriech oľutujem a vyznám vo sviatosti zmierenia – to je veľký nezmysel. Koľkí si tak mysleli, a predsa sú zatratení! Pretože už nemali k tomu čas, alebo nedostali k tomu už Božiu milosť. Bez nej nikto nemôže byť spasený, lebo bez Božej milosti nikto nemôže robiť úprimné pokánie.
Kňaz rozpráva: Stretol som sa s priateľom ešte z školských lavíc. Prišla reč aj na duchovné veci. On veril v Pána Boha, veril, že má nesmrteľnú dušu, že večnosť je len dvojaká: nekonečne šťastná a nekonečne nešťastná. Ale jeho život vôbec nebol v súlade s tým, čo veril. Ináč veril, a ináč žil. Keď som mu pripomenul, že už by bolo načase zmeniť život zanechať hriechy a robiť pokánie – lebo ináč vydáva svoju nesmrteľnú dušu do nebezpečenstva večného zatratenia, trocha sa zamyslel a potom povedal: „Teraz ešte nie, veď nie som ešte starý, ešte mám čas. Ja nechcem zomrieť v týchto svojich hriechoch, chcem robiť pokánie, ale ešte mám čas”. Rozišli sme sa a o tri týždne som dostal oznámenie, že môj priateľ zahynul pri autohavárii.
Je nepochopiteľné, že ľudia sú úplne ľahostajní, ak ide o ich nesmrteľnú dušu, o ich večné šťastie alebo večné nešťastie. Veľmi ľahko sa dopúšťajú ťažkého hriechu a potom s pokáním odkladajú, a to nielen neveriaci. Často tak robia aj veriaci ľudia, ktorí sú si vedomí toho, že to je veľmi nebezpečné pre ich nesmrteľnú dušu, ktorá je tým najcennejším, čo na tomto svete človek má.
Naša spása je toto najdôležitejšie pre nás – veď Ježiš len preto prišiel na svet, aby sme mohli byť spasení. A dôležité veci sa nikdy neodkladajú, ale sa vykonávajú čím skôr, aby raz nebolo neskoro.
Nikdy nie je dobre dôležité veci odkladať na zajtra, ale treba ich hneď splniť, aby nebolo neskoro. A iste nie je nič dôležitejšie ako spása našej nesmrteľnej duše. Spasení budeme iba vtedy, ak nás naša smrť nenájde duchovne mŕtvych, ale živých – to znamená bez ťažkého hriechu – preto pokánie nikdy nemôžeme odkladať.
Dôsledok tejto úvahy by mal byť tento: Za každú cenu – i cenu vlastného života – sa chrániť ťažkého hriechu. Ak niekto padol do ťažkého hriechu, hneď – len čo sa spamätá – nech vzbudí dokonalú ľútosť. Tá dokonalá ľútosť spočíva v tom, že ľutujeme svoje hriechy preto, že sme nimi urazili Pána Boha. A hneď si urobme aj predsavzatie, že pri najbližšej príležitosti ich vyznáme vo sviatosti zmierenia a budeme sa chrániť každého hriechu, najmä ťažkého. Veľmi dobre je zvyknúť si túto dokonalú ľútosť vzbudzovať každý večer pred spánkom a v každom nebezpečenstve života. Je dôležité vzbudiť túto ľútosť i s každým zomierajúcim, najmä vtedy, ak jeho smrť je náhla.
Prosme Pannu Máriu, aby nám ona, ktorá je Nepoškvrnená, pomáhala chrániť sa každého hriechu, najmä ťažkého. A keď sa nám predsa niečo nepodarí, aby nám ona vyprosila milosť, aby sme hneď vedeli svoje hriechy oľutovať – lebo žiť v stave ťažkého hriechu znamená duchovnú smrť, ktorá vedie do večného zatratenia – večnej smrti. A nič horšieho nemôže človeka postihnúť, ako je večné zatratenie – večná smrť.