V ľudskom srdci žije veľká túžba po návrate: vrátiť sa domov. Každý z nás už prežil takýto návrat. Denne sa vraciame z práce, zo sveta do svojich rodín, ku svojim milým. Vo svojich spomienkach sa vraciame do dní svojej mladosti, do otcovského domu, do rodného kraja. Celý život človeka je jedným veľkým návratom. Putujeme životom, niečo nás ženie dopredu, a súčasne jeden hlas v nás stále volá: Musíš sa vrátiť domov! Žijeme v tejto nadeje, že sa vrátime a že sa vrátia naši milí. Kto však stratí túto nádej, kto si povedal, že preňho niet návratu, ten stratil svetlo, stratil zmysel svojho života; vysedáva ako žobrák – slepec pri ceste; zostáva mu len jeden návrat: „Navrátiť sa do zeme, z ktorej so bol vzatý.“

Slepý žobrák, je obrazom každého z nás. Katechizmus jasne hovorí: „Človek je žobrákom pred Bohom“ (KKC 2559).

Keď sa však tento žobrák – slepec dozvedel, že Kristus prechádza okolo, svojím srdcom, Ho hneď spoznal, spoznal v Ňom Mesiáša, čo hneď vyjadril i slovami: „Ježišu, Synu Dávidov. Zmiluj sa nado mnou!” (Lk 18, 37). Kristovi sa silná viera slepca zapáčila až natoľko, že ho uzdravil.

I naša viera v Ježiša má byť záležitosťou nášho srdca. Aby sme lepšie pochopili, ako má vyzerať naša viera, aký má byť náš vzťah k Bohu, predstavme si vzťah medzi snúbencami.

Oni sa jeden druhému odovzdávajú úplne. Mladé dievča vkladá do rúk mladého muža, ktorého miluje, dôveru, osud celého svojho života. Toto dievča je presvedčené, že iba on ju môže urobiť šťastnou, preto mu úplne dôveruje. Je si isté, že jej muž bude žiť a pracovať iba pre ňu, že jej venuje celé svoje srdce.

To isté zmýšľa i mladý muž. Medzi týmito dvoma mladými ľuďmi je nielen láska, ale aj vzájomná dôvera, vzájomné darovanie sa jeden druhému.

Podobný vzťah má byť aj medzi nami a Ježišom. O našej viere potom nebude svedčiť len zápis v matrike pokrstených či to, že sme navštevovali hodiny náboženstva a vieme niečo z katechizmu i Biblie.

Naša viera bude pravá až vtedy, keď si zamilujeme Ježiša a do Jeho rúk vložíme celý náš život budeme Mu úplne dôverovať, bude programom nášho srdca. Iba taká viera nás môže zachrániť pred slepotou dnešnej doby. Návrat k Ježišovi, toto je cesta.

Návrat k Ježišovi prostredníctvom osobného kontaktu (modlitbe, liturgie, sviatosti zmierenia, čítaní a počúvaní Svätého písma) sa upevňuje naša viera a láska k Nemu.

V obchode boli vystavené obrazy na predaj. Ľudia prichádzali a obdivovali obrazy – niektorí z nich si nejaký ten obraz i kúpili. Do obchodu zašla tiež študentka so svojím starým otcom, ktorý bol ale úplne slepý. Vodila ho od obrazu k obrazu a trpezlivo mu vysvetľovala, čo tam vidí. Pri jednom obraze dievča povedalo: „Na tomto obraze je ukrižovaný Ježiš.“ A potom pokračovalo v opise toho, ako vyzerá zomierajúci Kristus.

Starček chvíľu rozmýšľal a potom povedal: „Ešte tu trochu postojme.“ A tak tíško stáli po chvíli sa starček opäť ozval: „Dieťa moje, tento obraz si kúpim.“ Hneď aj vytiahol peňaženku a dal ju dievčaťu so slovami: „Vyber z nej toľko, koľko stojí obraz.“ Dievča teda zaplatilo za obraz. Keď ho obchodník zabaľoval do papiera, ozval sa akýsi mladík, ktorý celú situáciu sledoval: „Dedko, načo je vám ten obraz, keď ho nevidíte?“ Starček mu na to odpovedal:

„Synku, vidím, dobre vidím svojho drahého Spasiteľa, hoci som slepý. Vieš, ja Ho vidím srdcom a možno Ho vidím lepšie ako tí, čo majú zdravé oči.” A naozaj niektoré skutočnosti nestačí vnímať len zmyslami. Na ich pochopenie potrebujeme ešte aj srdce, preniknuté vierou a láskou.

V ľudskom srdci žije veľká túžba po návrate: vrátiť sa domov, a je to správne, ale nech v našom srdci bude aj túžba po návrate k Bohu.