Bratia a sestry, už niekoľko dní si kladiem otázku, či biblický text, ktorý sme čítali je aktuálny aj v súčasnosti.

Som si istý, že aj v našej dobe žijú ľudia, ktorí samých seba pokladajú za dobrých, spravodlivých a dostatočne pobožných. Schopnosť robiť dobrý dojem, vyzerať a pôsobiť čo najlepšie, mať dobrú povesť je dnes nevyhnutnou súčasťou spoločenského života. Ľudia sú totiž rôzni a tak ako v minulosti, aj dnes sa radi porovnávajú.

Ježiš hovorí o ľudskom porovnávaní sa v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi.

Obaja sa prichádzajú do chrámu modliť. Potrebujú byť prijatí Bohom. Jeden aj druhý kdesi v hĺbke svojej duše cítia, že nezáleží až tak veľmi na tom, ako ich prijímajú alebo neprijímajú ľudia.

Z modlitieb týchto dvoch ľudí môžeme cítiť, čím bolo naplnené ich vnútro, aké boli ich predstavy o nich samých.

Všimnime si najprv modlitbu farizeja: „Bože, ďakujem Ti, že…“ Modlitba je síce formulovaná ako vzdanie vďaky Pánu Bohu, ale jej obsahom je samochvála, nadnesené sebavedomie a ponižovanie druhých. Obdiv samého seba, potreba robiť okolo seba dojem spravodlivého a ubíjanie dôstojnosti druhého.

Farizejom nemožno uprieť, že sa usilovali dodržiavať zákon, usilovali sa konať spravodlivo, ale oni na tom budovali o sebe obraz, takpovediac – dokonalého človeka. Nezaoberali sa otázkou – „Ako nájdem milostivého Boha?“. Takýto postoj bol problémom nielen vtedajších farizejov, je to rovnako problém aj dnes – problém nás, ktorí sme kresťanmi.

Aj dnes radi zdôrazňujeme svoje dobré stránky a ospravedlňujeme, alebo ignorujeme tie zlé. Nejeden kresťan, si o sebe myslí, že so svojím náboženským a etickým životom je nadpriemerný, že značne prevyšuje iných. Možno keby sme dôkladne preskúmali svoje správanie, našli by sme prejavy takéhoto myslenia aj v sebe…

V podobenstve o farizejovi a mýtnikovi zhodnotil Ježiš modlitbu oboch slovami, že kajúci mýtnik, ktorý sa modlil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ odišiel domov ospravedlnený, ale farizej, ktorý sa modlil veľmi pobožne, ospravedlnený nebol.

Ospravedlnený odišiel človek so spornou minulosťou, nie ten čo bol v chráme ako doma, čo sa vedel nahlas modliť a s Bohom vyjednávať.

Aby sme mohli nanovo začať v našom živote stačí skutočná pokora, odvaha pozrieť sa na svoj život reálne. Ježiš vidí, či to, čo je na nás vidieť zvonka, korešponduje s naším vnútrom. Boh, aj ľudia okolo nás by viac ako všetky vonkajšie prejavy zbožnosti ocenili, keby sme o sebe vedeli dať pravdivý obraz a nerobili sa lepšími ako sme.

V jednej knihe autor opisuje príbeh, ako raz do chrámu vstúpil človek, ktorý dlhé roky v kostole nebol. Po svätej liturgii kňazovi sľúbil, že sa zmení a bude pravidelne navštevovať nedeľné bohoslužby. Ale na ďalšiu nedeľu už neprišiel. Kňaz sa s ním stretol po dlhšom čase na ulici a spýtal sa, čo sa stalo. Vtedy mu muž odpovedal: „Keď som bol naposledy v kostole, všetky oči tých pobožných ľudí sa upreli na mňa a ja som cítil, ako sa zvysoka na mňa pozerajú. Iste sa pýtali, že čo tu tento neznaboh hľadá? Kde bol doteraz? Teraz, keď je starý, už mu je aj Boh dobrý?…“ Na záver rozhovoru s kňazom povedal túto vetu: „Viem, že Boh by ma iste prijal, ale ľudia ma neprijali.“

Bratia a sestry, prosme, aby nám na tom, čo si o nás Ježiš myslí, záležalo viac ako na ľudských mienkach.