Obrázok k článku

Lk 17, 12-19

Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu. (Lk 17, 1-19).

Dnes v evanjeliu stretávame desať malomocných – desať ľudí ktorí boli vylúčení zo spoločnosti a ktorých Ježiš uzdravil. Na Jeho príkaz sa idú ukázať kňazom, ktorých úlohou bolo oficiálne potvrdenie faktu uzdravenia. Počas cesty zbadajú, že ich choroba naozaj zmizla…

Iba jeden z nich – Samaritán (v hebrejskej mentalite považovaný za odpadlíka), považuje za potrebné vrátiť sa, vzdať Bohu chválu a poďakovať sa Ježišovi.

Iba jeden preukazuje vďačnosť a uznáva, že to čo sa s ním stalo, je Božím darom. Ostatní, pravdepodobne preto, že patria do vyvoleného národa, si myslia, že ich uzdravenie je čímsi, čo im patrí.

Ježiš si cení človeka, ktorý preukazuje vďačnosť, človeka, ktorý nič nepovažuje za samozrejmé, ktorý sa dokázal otvoriť pre obdiv, prekvapenie.

Nie je ťažké byť vďačným vtedy, keď dostaneme nejaké mimoriadne milosti, keď sa našim údelom stáva nejaká výnimočná udalosť.

Žiaľ, vďačnosť – ktorú nazývame aj „pamäťou srdca“ – nepociťujeme vtedy, keď máme pred sebou každodenné veci…. keď máme pred sebou zázraky, ktoré sa stávajú našim údelom v každodennom živote.

Príliš mnoho vecí považujeme za samozrejmé. Nedokážeme na ne pozerať ako na mimoriadne udalosti, ktoré sa dejú každý deň.

Chesterton s trpkou iróniou poznamenal, že každý rok ďakujeme Mikulášovi za darčeky, ktoré vkladá do pančuchy zavesenej na kachliach. Zabúdame však poďakovať tomu, ktorý nám dáva každý deň dve plné pančuchy zdravých nôh…

… a Louis Evely hovorí, že opravdivá láska nás uvádza nielen do stavu milosti, ale aj do stavu vďačnosti“.

Kresťan je človek, ktorý „vzdáva vďaky“. Nie je to náhoda, že Eucharistia, ktorá je najvyšším prejavom kresťanského kultu, znamená doslovne: „Ďakovať“.

A najlepším poďakovaním Bohu za zdravie, život, a všetky dobrá je, že si to zdravie vážime a neničíme si ho škodlivými návykmi. Spomínaný Chesterton to vyjadril aj vetou: „Ďakujme Bohu za pivo a víno, nezneužívajme ich“.

Avšak najlepší spôsob ako poďakovať Bohu za zdravie, majetok, vzdelanie a všetky ostatné dobrá je, keď sa s nimi podelíme s tými, ktorí ich nemajú.

Podľa starých kroník sv. Klára na smrteľnej posteli zašepkala: „Bože, ďakujem Ti za to, že si ma stvoril“. Poďakovanie Bohu za dar života vo chvíli smrti je vari najkrajšou formou vďačnosti, akú môže človek preukázať svojmu Stvoriteľovi. Kiežby sme sa mohli všetci takto lúčiť so životom. Aby sme dospeli k takémuto postoju, je potrebné, aby všetky dni nášho života boli popretkávané slovom „ďakujem“ … Bohu i ľuďom za rôzne, aj tie najmenšie dary a služby.

Bratia a sestry, dnes sa pousilujme poďakovať Ježišovi z celého srdca za Jeho prítomnosť medzi nami a v nás skrze Eucharistiu.

Zdieľať na Facebooku