Myslím, že podobenstvo ani netreba veľmi vysvetľovať, a je jasné každému bystrému poslucháčovi. Krstom sme boli všetci pozvaní na nebeskú hostinu. Ale ako málo je tých, ktorí berú vážne Božie volanie. Mnohí povedia: nechcem s Bohom a cirkvou nič mať. To je nuda. Majú toľko výhovoriek! Preto sa nečudujme, že Boh pozve do svojho kráľovstva tých, ktorých dnes odsudzujeme, ktorými pohŕdame, ktorí naozaj stoja na uliciach, ktorí sa dnes možno vôbec neprejavujú ako veriaci. Lenže raz môžu vziať vážne Božie volanie. A tým, ktorí neprídu, odkáže: Ani jeden z tých, čo som pozval, a neprišiel, neokúsi moju večeru (porov.: Lk 14, 24).

Pozvanie platí bez podmienok. Pre všetkých. Aj pre nás, hoci máme aj svoje temné stránky, slabosti. Pozvaní sú všetci. No nie všetci na pozvanie rovnako odpovedajú.

Sv. Ignác z Loyoly rozlišuje tri triedy kresťanov podľa toho, ako sú ochotní nasledovať Pána.

Do prvej triedy patria tí, ktorí by radi odovzdali celý svoj život Bohu, avšak nikdy to neurobia. Sú nerozhodni. Ich obľúbenou vetou je „Chcel by som… Želal by som si…“ Týchto ľudí by sme mohli nazvať ľuďmi „želajúcimi si“.

Druhú triedu tvoria ľudia, ktorí Bohu rozprávajú, čo všetko pre neho robia. Títo ľudia naozaj robia veľa pre Pána, ale ich mottom je: „Ja sám ti, Pane, poviem, čo pre teba vykonám.“ Často tu ide o všetko možné, len nie o to, čo žiada od nich Boh – všetky rozhodnutia robia podľa svojich vlastných predstáv… Týchto ľudí by sme mohli nazvať ľuďmi konajúcimi podľa svojej vôle.

Konečne do tretej triedy patria tí, ktorí sa postavia pred Pána a povedia: „Povedz mi, Pane, čo si želáš. Tvoj služobník počúva“. To sú ľudia, ktorí majú opravdivú vôľu.

Ku ktorej z nich patríme?

Zaiste si vieme dať správnu odpoveď. Možno, že sme sa našli v tej prvej alebo druhej alebo v tretej skupine. Pozvanie na nebeskú hostinu bolo pre nás pripravené s veľkou láskou. Preto nestačí byť len pozvaným – teda byť pokrsteným. Pozvanie treba aj prijať. Brať svoje vzťah vážne, žiť ho, aby sme nestratili Božie kráľovstvo.

Jeden z najmocnejších ruských cárov, Peter Veľký, mal syna Alexeja, ktorý sa mal po ňom stať cárom – najvyšším pánom veľkej a mocnej ríše. Lenže Alexej bol ctižiadostivý, chcel byť cárom čím skôr, ale nebol usilovný. Otca trápila táto jeho záhaľčivosť a klamanie a preto ho chcel prevychovať. Alexej však odporoval. Preto mu smutný otec povedal: „Buď sa polepšíš a budeš cárom, alebo sa nepolepšíš a cárom bude druhý!“

Je to naozaj ako v tom podobenstve. Buď pozvanie zoberieme vážne a prídeme do neba, alebo ho neprijmeme a do neba prídu druhí.

Bratia a sestry, využijme tento pozemský život na získanie Božieho kráľovstva. Nevyhovárajme sa ako pozvaní z podobenstva. Pokiaľ sme tu na zemi, nesmieme dovoliť, aby nás pozemské starosti obrali o nebo. Dostať sa do neba, to je náš cieľ, pre ktorý sme stvorení.