Bratia a sestry, z dnešného evanjelia ma najviac udivuje  boháč a jeho hrozná samota. Je to čosi mimoriadne smutné. Nikto nie je taký osamelý, ako ten človek obklopený svojim bohatstvom.

Rozpráva sa s číslami. Sám sa stáva číslom, peňaženkou. Už nie je človekom. Bohatstvo nie je pre neho nástrojom komunikácie s inými. Peniaze pre neho už nie sú prostriedkom k cieľu, ale stávajú sa cieľom samotným, pre ktorý obetuje všetko. Musím povedať, že tento človek je väzňom. Môže nanovo dokola budovať svoje sýpky, ale už sa mu nepodarí z nich vyjsť. Je to uzatvorený človek. Nemá budúcnosti, hoci sa mu zdá, že sa zabezpečil na mnoho rokov…

Keď je vyslovený rozsudok: „Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život“,  je v skutočnosti tento človek už mŕtvy. Vyniesol rozsudok sám nad sebou.

Podobenstvo ho nazýva „hlupákom“ z viacerých dôvodov: Pretože svoju bezpečnosť zakladá na vlastnení, a nie na bytí. Verí, že viac peňazí znamená viac života. Taktiež si myslí, že egoistické vlastnenie dáva radosť. Nechápe, že „najlepšou ochranou vlastného „ja“, je darovanie seba“ (A. Paoli).

Pokúsme sa teraz urobiť niekoľko záverov. Pravdivo si musíme povedať, že majetok je vždy obmedzením. Každý, kto získava pole a ohrádza ho, pozbavuje sa zvyšku prírody, stáva sa chudobnejší o to, čo zostáva vonku. Starosť o majetok je určitým spôsobom obmedzením slobody. Naše bohatstvo, by malo byť definované ako schopnosť používať veci, ktoré nám i druhým pomáhajú v živote.

Starodávni básnici hovoria v báji o istom Midasovi, ktorý veľmi túžil po bohatstve. Stále prosil bohov, aby sa všetko, čoho sa dotkne, premenilo za zlato, Bohovia vyslyšali tohto nespokojného človeka, a on sa prenáramne tešil, keď sa mu pod rukami všetko menilo na zlato. Dotkol sa drevenej paličky a ona sa premenila na zlatú. Dotkol sa noža, premenil sa mu na zlatý. Tak i vidlička, lyžička, tanier i misa. Až podskakoval od radosti nad toľkým zlatom. Potom sa ale dotkol chleba, aby si odlomil a najedol sa. Ale nemohol, lebo i ten sa premenil na zlato. Dotkol sa mäsa, potom ovocia, ale všetko sa zmenilo na zlato. Midas pochopil, že zomrie od hladu, lebo nič sa nezmenilo na tom, že zlato sa jesť nedá.

V skutočnosti sa to síce nestalo, ale básnici takto dobre ukázali pravdu, že bohatstvo nie je všetko, že ono k blaženosti človeka nestačí. Materiálne dobrá si vyžadujú, aby sme ich aj rozumne využívali. Oni nám nemôžu zacláňať iné, vyššie hodnoty: rozum, vôľu, city. Majú týmto hodnotám slúžiť. Slúžiť ich všestrannému rozvoju a zdokonaleniu. Bohatstvo nám predovšetkým nemôže zacláňať Boha. Ako výrazne o tom hovoril Kristus: „Nielen z chleba žije človek“ (Mk 4, 4), „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 26); „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 33). Lebo nežijeme preto, aby sme jedli, pili a obliekali sa, ale jeme, pijeme a obliekame sa, aby sme žili – aby sme čoraz plnšie, čoraz radostnejšie žili. Žijeme na zemi a zo zeme, ale žijeme nie pre zem, ale pre nebo.

Treba sa vedieť deliť o dobrá s tými, ktorí ich nemajú. Nejde o to, aby sme sa delili o to, čo nám zostáva. Musíme sa vedieť podeliť i s tým, čo aj nám často chýba.

Bratia a sestry, na začiatku som povedal, že to, čo ma najviac udivuje z dnešného evanjelia, je boháč a jeho samota. Bol bohatý, chcel stavať sýpky, rozprával sa s majetkom, ale zabudol na najdôležitejšiu vec. Nevedel sa podeliť.