Obrázok k článku

Jn 5, 1-15

Jedna zdravotná sestra rozprávala o tom, že už dlhší čas chodieva k nim do zdravotníckeho strediska každý deň, istá staršia pani. Okrem toho, že si posedí a oddýchne, necháva si previazať členok. Vždy sa jej potom uľavilo, keď jej ho niektorá zo sestier previazala. Robil jej dobre ľudský dotyk a vedomie, že nie je na svete až tak sama. Raz prišla táto starká aj s ťažkým nákupom a sadla si. Po hodnej chvíľke hovorí: „Ja už nevládzem. Ja sama domov nedôjdem!“ Oslovila aj pár okoloidúcich, či by jej nepomohli dôjsť domov. Niektorí by aj boli ochotní, ale mali iné povinnosti. „Nemám nikoho, kto by mi pomohol!“ zanariekala bezradne.

Bratia a sestry, tieto slová sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Vyslovil ich chorý z Jánovho evanjelia: „Pane, nemám človeka, čo by ma priviedol do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa tam sám dostanem, iný ma predíde.“  Evanjelista Ján píše, že tento človek bol 38 rokov chorý. To bola dlhá doba a uzdravenie neprišlo. Je možné, že sa na začiatku svojej choroby robil všetko, aby sa uzdravil. Časom sa však vzdal. Načo má človek v takejto situácii ešte čakať?

„Pane, nemám človeka“ (Jn 5, 7), bolestné konštatovanie nielen v biblickom príbehu. Aj my to často počúvame, od tých, ktorí sa cítia bezradní, chorí, osamelí, nepovšimnutí, bez pomoci… Vo vyjadrení: „Pane, nemám človeka – nikoho“, sa ukrýva omnoho väčšia núdza ako bremeno choroby. Stojí za ním osamelosť, ktorú choroba prináša. Nemá človeka – žiadnych priateľov, rodinu, kolegov, susedov. Nikoho, kto by sa zaujímal.

Ako keby tu človek ani nebol. To je núdza, ktorá sa odohráva dodnes. Osamelosť sa netýka iba chorých či starých ľudí. Osamelým sa človek môže cítiť aj uprostred vlastnej rodiny, v práci a žiaľ aj v Cirkvi. Osamelosť zasahuje i mladých ľudí. Napriek mnohým kontaktom na sociálnych sieťach do ktorých sa každý deň pripájajú, často nemajú nikoho, kto by im bol skutočne nablízku.

„Nemám človeka“ volajú ľudia trpiaci závislosťami, vyhorením, až sa objaví otázka: existuje niekto, koho sa téma nášho príbehu netýka? V príbehu čítame, že Ježiš prichádza do Jeruzalema a prechádza štvrťou, kde je utrpenie koncentrované. Svoju pozornosť sústredí na človeka, ktorý je stále pozadu, ktorého vždy niekto predbehne. V ňom sa Ježiš dodnes približuje k ľuďom, ktorí vždy prehrávajú, ktorí sa považujú za beznádejný prípad. Avšak pri stretnutí s Ježišom pochopia ako v skutočnosti na tom sú!

Často sa dostávam na miesta, kde je možné stretnúť ľudí, ktorí sa zrazu ocitli sami. Býva to v nemocnici, vo väzení, v domove dôchodcov, v hospici, ale i v paneláku plnom ľudí. Naša doba dokáže byť krutá a stále viacerí z nás sa ocitajú v situácii, keď zrazu nemáme nikoho, kto by bol s nami vo chvíli, keď máme strach z prítomnosti a budúcnosti.

Žijeme v 21. storočí, v ktorom lekárska veda, lieky a medicínska technika prináša obrovské pokroky, no ani to samo o sebe na odstránenie a zvládnutie mnohého utrpenia nestačí. Dôležitý je vždy človek, ktorý si uvedomuje, že je stvorený na Boží obraz, že má milovať.

Je dôležité, aby boli naše domovy, ale aj nemocnice či zariadenia opatrovateľskej služby miestom, kde slabý, unavený, osamelý, chorý človek zažije láskavú blízkosť iného človeka. To je to, čo potrebujeme zo všetkého najviac. Človeka. Človeka, ktorý by ho sprevádzal, ktorý by časť cesty prešiel s ním. Človeka, ktorý by dokázal počúvať jeho obavy, bezmocnosť a plač. Človeka, ktorý by zniesol, keď bude hovoriť o strachu zo smrti a neumlčal by ho falošnými útechami. Človeka, ktorý si vie nájsť pre iného čas. A lásku. Vďaka Bohu za všetkých lekárov, sestry a ošetrovateľov, ktorí napriek všetkým materiálnym a finančným nedostatkom vedia v pacientovi či klientovi vidieť človeka. Vďaka Bohu za každého, ktorý sa o svojho starého rodiča, partnera či postihnuté dieťa vytrvalo stará. Každý takýto človek prináša uzdravenie.

Bratia a sestry, aj nás môže niekedy navštíviť chorý, či opustený človek, ktorý bude potrebovať pomoc, tak ako to urobila žena v úvodnom rozprávaní. Nezatvorme pred ňou dvere. Títo ľudia od nás nečakajú uzdravenie, ale ľudsky dotyk, ktorí im môžeme dať kedykoľvek. Amen.

Zdieľať na Facebooku