Drahí bratia a sestry,

chcete byť zdraví? Samozrejme – na takúto otázku nemôžeme čakať inú odpoveď, než áno. Veď chorý človek netúži po ničom inom. Sami to tiež dobre poznáme aj zo svojho života, keď sme my, alebo naši blízki bojovali s chorobou. O čo viac je táto túžba súčasťou každodenného života niekoho, kto dlhé roky bojuje s nejakým postihnutím!

A predsa – presne túto otázku položil Kristus chorému mužovi. Vedel, že tento človek bol dlhé roky nemocný. A zaujímavé na jeho odpovedí je, že na ňu vlastne neodpovedal. Iba sa posťažoval. Chorý odpovedal: „Pane nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“ Na prvý pohľad je to trochu netypická odpoveď, ale aj dnešný človek mnohokrát odpovedá, ako chorý z evanjelia.

Možno by mnohí aj dnes odpovedali na Kristovu otázku rovnakým spôsobom: Pane, rodina sa o mňa nestará… syn – dcéra o mňa nemajú záujem.. Alebo: nemám ani na lieky… môj plat, dôchodok je tak malý, že si nemôžem dovoliť drahé liečenie, či operáciu, ktorá by ma vyliečila…  A možno by tiež viacerí povedali: „nemám nikoho“…

Aj my sami sa často dostávame na miesta, kde môžeme stretnúť ľudí, ktorí sa ocitli sami. V nemocniciach, vo väzení, v domove dôchodcov, hospici, ale aj v krásnych domoch plných osamelých ľudí. Naša doba dokáže byť krutá a stále viac sa nás ocitá v situácii, kde zrazu ani my nemáme nikoho, kto by bol s nami vo chvíli, keď máme strach z toho, čo je pred nami.

Bojíme sa choroby, nezamestnanosti, staroby a umierania, pretože to všetko sú životné etapy, v ktorých aj nám hrozí, osamelosť. Poznám veľa ľudí, ktorí radšej nemyslia na to, čo bude zajtra. Je to ich spôsob, ako sa vyrovnávajú s tým, že už teraz sú sami.  Boja sa toho čo bude, až ich opustia sily a stanú sa závislými na pomoci druhých. Aj ich trápi otázka: Budem mať niekoho?

V jednom hospici, ktorý som navštívil, som stretol veľa príjemných starých ľudí, ktorí so svojou samotou bojujú tak, že pomáhajú ľuďom, čo sú na tom ešte horšie než oni. Starajú sa o potreby druhých a nemajú čas myslieť na to, čo bude. Vedia, že aj oni sa môžu ľahko dostať do situácie, kedy budú niekoho potrebovať – potrebovať „človeka“. Ale už sa toho neboja, pretože našli nových priateľov medzi starými ľuďmi, ktorí slúžia podobne.  Spoznali ľudí, ktorí sú ochotní postarať sa o toho, kto naraz zostal sám a nemá už dosť síl k tomu, aby si zaistil základné životné potreby.

Možno je na mieste položiť si otázku: Mam niekoho, kto mi pomôže, keď už nebudem schopný postarať sa o seba? Je dobré si uvedomiť, že tu máme byť pre druhých – hlavne starých, chorých, opustených… Máme byť oporou… nesmieme sa správať ako „nemí“ alebo „rozladení“. Naša blízkosť pomáha chorým premáhať osamelosť a uzavretosť do seba. Naučme sa prekonať strach, ktoré neraz môžeme pociťovať v kontakte s chorými osobami. Sme pozvaní slúžiť v každom človeku, žijúcom v našich rodinách, spoločnosti… Ak sa niekto z nás chce nazývať kresťanom, ale nechce žiť  pre službu chorým, zapiera Krista.

Jedná ľudová múdrosť hovorí: Ako si kto ustelie, tak si aj ľahne.“ … a neznámi autor dopĺňa: veľa lásky v živote nikomu neublížilo, ale málo lásky ubližuje veľmi veľa.

Dnes rozhodujeme o tom, čo nás raz čaká. Svojimi postojmi a správaním ovplyvňujeme to, či raz – až to budeme potrebovať, budeme mať toho svojho „človeka“.

Bratia a sestry, po čom túži dnešný chorý človek? Samozrejme aj po tom, aby bol zdravý… ale mnohokrát túži po láske, po blízkom človeku, synovi, dcére… po niekom, kto by mal o neho záujem.