Bratia a sestry,

dnešná nedeľa sa nazýva Nedeľa sv. Tomáša. On je hlavnou postavou dnešného Evanjelia. Sv. Ján mu dáva prívlastok „Dydymus“. V populárnom jazyku sa jeho meno označovalo ako „neveriaci“. Nechcel totiž uveriť svedectvu iných apoštolov, ktorí tvrdili, že Ježiš vstal z hrobu a je živý. Nevieme, prečo Tomáš nebol s ostatnými, keď sa im Ježiš prvýkrát ukázal. Tomáš bol odvážnym človekom. Svedčí o tom fakt, že keď iní apoštolovi odmietali ísť s Ježišom do Jeruzalema, on povedal: Poďme aj my, aby sme zomreli spolu s Ním (Jn 11, 16).

Neveru a pochybnosti vidíme aj u ostatných apoštolov, avšak nie tak silno ako u sv. Tomáša. Skôr, ako uverili v Zmŕtvychvstanie, všetci chceli vidieť svojho Majstra na vlastné oči. Žiaden však nešiel v požiadavkách tak ďaleko, ako Tomáš. Iba on povedal: Ak len… nevložím prst do jeho rán po klincoch a ruku do Jeho boku, neuverím (Jn 20, 25).

V tejto Tomášovej požiadavke je viditeľný postoj súčasných  prírodovedcov, ktorí nechcú uznať jestvovanie nejakého faktu skôr, akoby ho postrehli zmyslami. „Nejestvovať znamená pre prírodovedcov toľko, ako nepostrehnúť“ – hovoril G.Ch. Lichtenberg už v XVIII. stor. Tomáš, ktorý akoby kráčal v ich šľapajach, chcel z viery urobiť prírodnú vedu. Počet takýchto ľudí stále rastie. A zároveň presvedčenie, že skutočne hodnotné je iba poznanie pomocou vedeckých metód.

Tí, ktorí to tvrdia, zabúdajú alebo nechcú vziať do úvahy, že jestvujú aj iné spôsoby poznania, ktoré nemožno odmietnuť. Uvediem konkrétne prípady:

Pre overenie daných údajov z oblasti dejín, napr. že Alexander Veľký sa narodil v r. 356 pred Kristom, a zomrel v r. 323, tieto dátumy prijímame, lebo dôverujeme historickým prameňom. Samozrejme, že historici majú právo a povinnosť skúmať, či dokumenty sú autentické. Avšak konečnou inštanciou zostáva viera a dôvera v ich svedectvá. Podobne sa má vec s našimi vedomosťami z oblasti náboženstva.

Staroveký pohanský filozof Seneka veľmi správne tvrdí: „Najväčšia časť nášho poznania sa zakladá na viere“.

Vráťme sa k Tomášovi. Nikto by sa mu nedivil, keby sa apoštolov dôkladne povypytoval na udalosti a výpovede apoštolov porovnal. Po porovnaní svedectiev by určite potvrdil ich zhodu. Keby tak urobil, uveril by im. On však iba zaťato opakoval, že ak Ho sám neuvidí a nedotkne, tak neuverí.

Kristus prijal jeho výzvu. Urobil to – ako píšu Cirkevní Otcovia – viac pre posilnenie viery stoviek pokolení kresťanov ako viery Tomáša.

Tento, ako aj mnoho iných zázrakov Kristus vykonal pre posilnenie našej viery a celého kresťanského spoločenstva. Keď neskôr niektorí ľudia kládli Bohu požiadavky podobné Tomášovej, On na ne neodpovedal, nezjavil sa, ani nedával žiadne znamenie.

Tomáš, keď uzrel Ježiša pred sebou vyznal: „Pán môj a Boh môj“. V týchto slovách cíti nielen vieru, ale i lásku „neverca“. Kristus, na vyznanie obráteného učeníka, odpovedá výčitkou: Uveril si, preto, že si ma videl? Blahoslavení sú, ktorí nevideli a uverili (Jn 20, 29).

Toto blahoslavenstvo zopakuje sv. Peter: Vy, hoci ste nevideli, milujete Ho; vy, hoci ste Ho nevideli, predsa veríte (1 Pt 1, 8).

Bratia a sestry, aj medzi nami miliónmi kresťanov nechýbajú pochybujúci. Sv. Jakub povedal: „Viera bez skutkov je mŕtva“. Túto vetu pozmenil španielsky filozof Miguel de Unamuno: „Viera, ktorá nepozná pochybnosti, je mŕtva“. Netreba dokazovať, že jestvuje veľký rozdiel medzi skutkami, pochybnosťami a vierou. Mnoho pravdy treba priznať tomuto filozofovi. V našich časoch, keď sa toľko píše i hovorí proti viere, je veľa prírodovedcov, ktorí chcú všetko – a teda i Boha, dušu i záhrobný život – skúmať pomocou vedeckých metód a skúsenosti. S uspokojením však môžeme potvrdiť, že v prípade dobrej výchovy a kresťanského vzdelania máme do činenia nie tak s pochybnosťami, ako skôr s ťažkosťami vo viere a ich vysvetlením.

Špeciálnu kategóriu pochybujúcich tvorí mládež. Jej reakcie na všetky udalosti sú živšie. V základoch týchto pochybností sa nachádzajú obyčajné výčitky počuté od starších alebo vyčítané v nejakej knihe. Zriedka ich spôsobuje hlbšie štúdium.

Pochybnosti sa oživia u mladých ľudí  vzburou proti autorite. A to proti tomu, čo hovoria rodičia, učitelia…

Mladým – deťom, ktoré prežívajú ťažkosti vo viere, treba ukázať mnoho trpezlivosti a srdce. Nenútiť ich násilne k náboženským praktikám. To by ešte zhoršilo ich situáciu. Istý mladý človek v liste do redakcie časopisu píše, že v osemnástom roku života sa tiež považoval za neveriaceho. Rodičia na neho nevyvíjali žiaden nátlak, čo sa týkalo každodennej modlitby a svätej Liturgie – omše. Naproti tomu sami sa usilovali viesť vzorný kresťanský život a preukazovali mu mnoho dobroty. Tento chlapec sa po desiatich rokoch – ako sám píše – vrátil k viere a praxi z detských rokov. Do myslí mladých ľudí sa najľahšie dostaneme cez srdce a dobrý príklad.

Viera je čnosťou. Preto pre svoje jestvovanie si vyžaduje našu ľudskú prácu a úsilie. Viera, ktorá nie je praktizovaná, pomaly hynie, ako znalosť cudzieho jazyka, ktorý roky nepoužívame.

Bratia a sestry, španiel Jaime L. Balmes, napísal: „Skôr, ako začneš diskusiu s niekým, kto neverí alebo pochybuje, najprv sa pomodli za neho. Preto v našom živote, zvlášť, keď ktosi prežíva ťažkosti vo viere, nech nechýba modlitba: „Pane, rozmnož vieru mne i mojim blízkym. Pane, daj, aby sa i v mojom živote potvrdili slová: Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili“ (Jn 20, 29).