Pred nejakým časom som videl film o jednom falšovateľovi peňazí. Vytrvalo pracoval na ryteckých doskách pre tlač, aby kópie peňazí boli dokonalé. Chytili ho však skôr ako mohol vo veľkom bankovky tlačiť. Keď bol vo vyšetrovacej miestnosti, položil hrdo na stôl kópiu stodolárovky aj s jej originálom a vyzval štátnych agentov, aby medzi nimi našli rozdiel!
Odborník, ktorý si bankovky obzrel len sucho skonštatoval: Nemusím ich rozlišovať. Tá, ktorú ste skopíroval, bola tiež falošná.

Mnohí robíme podobnú chybu, čo sa týka viery. Nenápadne kopírujeme vieru a správanie druhých, ľudí, ktorých poznáme a považujeme ich za vzory. Nekriticky prijímame ich názory. Mnohí mladí napodobňujú správanie tých, ktorých považujú za svoje idoly.

Žiaľ, často kopírujeme len falošné napodobeniny tak, ako skopíroval falošnú bankovku ten nešťastný podvodník. V jednej piesni, ktorú som počul sa spievalo: Pane, daruj mi pravú vieru… Je veľmi dôležité, aby naša viera nebola len kópia nejakej napodobeniny. Viera má byť osobná skúsenosť s Bohom, ktorá sa prejavuje v bežnom živote.

Čo sa týka viery, treba povedať, že ju nemôžeme zdediť po rodičoch, alebo ju len napodobňovať. Ak je viera iba nejakým súborom poučiek a naučených zvykov a fráz, nie je živá. Každý je osobne zodpovedný za svoj život a svoju vieru. Vy, ktorí ste rodičia, určite rozmýšľate nad tým, akú vieru vo vašom živote vidia deti. Pretože to vašu vieru a vzťah k Bohu budú napodobňovať. Neprivedie ich to čo vidia do slepej uličky? A akú vieru vidia naši kolegovia? Môže byť naša viera pre nich kompasom?

Aj dnešné čítanie zo svätého písma je o viere – o túžbe a hľadaní. Ale to najdôležitejšie je jej nájdenie. Tomáš bol v dejinách obeťou mnohých kritík a má oddávna povesť neveriaceho. Často sa v živote hovorí o Tomášovej nevere, ale málokto si uvedomí, že ani jeden z učeníkov neuveril, kým na vlastné oči nevidel dôkaz o zmŕtvychvstaní. Všetci ostatní okrem Tomáša už Pánove ruky a bok videli. Nakoniec Tomáš hovorí jedno z najkrajších vyznaní viery v dejinách: “Pán môj a Boh môj!” (Jn 20, 28).

Tento Tomášov zápas s pochybnosťami môže aj nás veľa naučiť. Pochybnosť často vnímame ako tabu. Máme niekde zakódované, že skutočný kresťan nikdy nepochybuje.

To však nie je pravda. Pochybnosti nie sú opakom viery. Často sú predchodcom pravej a živej viery. V Tomášovom prípade boli impulzom, ktoré viedli k pravde a viere. Napokon Kristus nepovedal Tomášovi: „Nemal si pochybovať, ale ukázal mu dôkaz a až potom mu povedal: Nebuď neveriaci, ale veriaci!

Bohu záleží, aby sme prekonali pochybnosti a On sám nám v tom pomáha. Ježišovi záležalo, aby Tomáš našiel vieru. Pochybnosti sú mnohokrát cestou a hľadaním. Sväté písmo nám na mnohých miestach hovorí, že kto úprimne hľadá Boha, ten nachádza, tomu sa Boh dáva nájsť. Mojžiš v závere života hovorí ako svoje presvedčenie tieto slová: Odtiaľ budeš hľadať Pána, svojho Boha, a nájdeš ho, keď ho budeš hľadať z celého srdca a z celej duše (Dt 4, 29).

Jeden spisovateľ raz povedal: Verte mi, v úprimných pochybnostiach žije viac viery ako v polovičnom presvedčení. Viera rastie hľadaním pravdy, pričom hľadajúci musí klásť úprimné otázky. Nikde vo Svätom písme by sme nenašli tvrdenie, že správny kresťania nepochybujú. Tomášov príbeh nás učí, že pochybnosti sú prirodzené a aj v nich môžeme byť úprimní. Keď vidí Ježiš v našom srdci túžbu po poznaní pravdy, On sám – ako v Tomášovom prípade – vstúpi do našich pochybností, a zjaví nám pravdu.

Bratia a sestry, po vyznaní Tomáša hovorí Ježiš slová. „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Som presvedčený, že keď Ježiš tieto slová vyslovil, mal pred sebou aj nás, ktorý Ho našimi očami nebudeme vidieť a budeme stáť pred rozhodnutím vykročiť na cestu viery, alebo zostať stáť. Kristovi záleží na tom, aby sme sa aj my, dostali k momentu, v ktorom budeme schopní vyznať – “Pán môj a Boh môj!” (Jn 20, 28).