Mnohí určite poznáte zaujímavú novelu od Sigmunda Freuda. Hovorí o jachtárovi, ktorý doplával k brehu istého ostrova v južnom Pacifiku. Keď domorodci spozorovali jeho príchod, začali ho s nadšením vítať: tlieskali, spievali, tancovali. Niesli ho na rukách do dediny a posadili na zlatý trón. Muž pomaly zisťoval, čo to znamená. Obyvatelia ostrova mali totiž zvyk zvoliť si za svojho kráľa nejakého prišelca, ale iba na jeden rok. Počas toho obdobia mohol kráľ vydávať akékoľvek príkazy a jeho podriadení ich vykonávali bez mihnutia oka. Istého dňa sa však v jachtárovom srdci zrodili pochybnosti. Začal premýšľať, čo sa stane, keď sa čas jeho panovania skončí. Správa, ktorú dostal, ho vydesila, ba priam zmrazila. Dozvedel sa, že ho vyvezú na neobývaný ostrov. Zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie ako obeta pre bohov. Keď sa prebral zo šoku, začal si pripravovať plán. Najskôr prikázal remeselníkom postaviť flotilu malých lodí. Keď boli hotové, dal vykopať ovocné stromy a iné užitočné rastliny, previezť ich na spomenutý neobývaný ostrov a tam ich zasadiť. Nakoniec tam prikázal postaviť pekný dom. Takto sa pripravil na čas, keď sa jeho kraľovanie skončí.

Aj my sa nachádzame v situácii, o ktorej vieme, že raz skončí odchodom z tohto pozemského života. Sme dosť múdri na to, aby sme si zabezpečili budúcnosť, ku ktorej nás volá Boh každodenným životom?

Dnes ako vieme oslavujeme v celej katolíckej cirkvi sviatok Krista Kráľa, tento sviatok bol ustanovený v roku 1925.

Cirkev nám dnes chce povedať, že toho kráľa a kráľovstvo, ktoré dnes oslavujeme je úplne iné, než kráľovstvá, ktoré poznáme. Kristus kráľ je bez sluhov, armády, polície, bez kráľovských insígnií. Je to kráľ pokoja, spravodlivosti, pravdy. Koľkokrát nám chýba práve v našich rodinách, spoločnosti pokoj, spravodlivosť a pravda?

Božie kráľovstvo, ktoré očakávame je už medzi nami, záleží len na nás, či ho budeme realizovať v našom živote, a či ho prijmeme do svojho života.  Božie Kráľovstvo sa k nám približuje aj v každej svätej liturgii, a taktiež pri modlitbe Pána, každý deň prosíme „príď Kráľovstvo Tvoje“. Ale či skutočne robíme všetko, čo je v našich silách, aby Kristus kraľoval, aby riadil naše mysle, srdcia i ruky?

V Katechizme Katolíckej Cirkvi môžeme nájsť povzbudenie, že každý z nás je povolaný vojsť do kráľovstva, kde vládne Kristus – kráľ. Kto však chce doň vojsť musí prijať Ježišovo slovo do svojho srdca. Mám vo svojom srdci Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, ktorý túži zmeniť to moje pozemské kráľovstvo na jeho kráľovstvo, kde nebude panovať násilie, túžba po majetku, peniazoch, podvode, či nepravde.? Keď dokážeme dať priestor Ježišovmu kráľovstvu tak v nás bude vládnuť láska, pokoj, pravda, porozumenie, vzájomná úcta, ohľaduplnosť. Keď sa budeme o to snažiť aj nám Kristus potom povie: „ Poďte požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25,34)

Ježiš nemôže dnes chodiť po cestách a uliciach našich dedín a miest, nemôže učiť, uzdravovať chorých. Ale môžeme to robiť my, keď sa budeme pripodobňovať Jemu! My sme dnes Jeho rukami. My sme dnes Jeho ústami. My sme dnes Jeho srdcom. Inými slovami, Božie Kráľovstvo Ním ustanovené počas Jeho života na zemi musíme my budovať počas nášho života.

Keď sa dnes zúčastňujeme na krásnej liturgii, počas ktorej vzdávame úctu Kristovi, Kráľovi Vesmíru, položme si niekoľko otázok: Či plníme misiu budovania Božieho Kráľovstva na zemi, ktorú nám On zveril? Či tak ako Ježiš vieme skloniť sa nad chorými a biednymi, potešovať smutných a trpiacich, prinášať nádej? Keď si dnes uctievame Krista, môžeme si byť istí, že On je s nami a s láskou žehná všetky naše úsilia.

Raz skončí náš život na tejto zemi, a ja verím, že všetci sme dosť múdri na to, aby sme si zabezpečili budúcnosť, ku ktorej nás volá Boh každodenným životom.