Homília pri príležitosti ekumenického stretnutia na Klokočine – o. Martin Pavúk, MSC

Drahí spolubratia kňazi, pastori, veriaci všetkých kresťanských cirkvi.

Pred necelým týždňom som si kúpil knihu z názvom „nebo nie je výmysel“ – túto knihu napísal Todd Burpo, pastor Wesleyánskej cirkvi.

V tejto knihe sa opisujú zážitky jeho syna, ktorý bol v Nebi počas ťažkej choroby. Syn sa rozpamätával na všetko, čo tam prežil. Spomienky z neba sa vynárali aj pri príležitostiach ako napr. krst, pri spoločnej modlitbe v kostole, ale aj spontálne. Stalo sa, že niekto vo farnosti mal pohreb, ako pastor išiel pochovať tohto človeka. A zrazu jeho syn sa pýta otca – pastora, kto je v tejto truhle? A otec mu hovorí, človek, ktorý zomrel. Syn sa pýtal ďalej: “a mal tento človek v srdci Ježiša”?- pretože Ježiš mi povedal, že musíme mať v srdci Ježiša. Ich rozhovor pokračoval ďalej. Táto myšlienka: „a mal tento človek Ježiša v srdci?“- utkvela v mojej mysli niekoľko dni.

Myšlienka dnešného stretnutia je: „Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“.

Tento úryvok nám chce povedať, že všetci sme stvorení Bohom, bez rozdielu. Tým pádom všetci uznávame, že je Boh. Premôcť svet znamená, premôcť satana a jeho služobníkov vo svete. Kristus premohol svet a premáha ho aj vo svojich veriacich, alebo aj prostredníctvom svojich veriacich. Toto je význam týchto slov.

Ak chceme premôcť zlého vo svete, jeho zlých služobníkov vo svete, najprv musíme my sami byť zakotvení v Kristovi. Ako? Určite nie tak, že budeme medzi sebou bojovať, nenávidieť sa, poukazovať jeden na druhého. Pozerať len na to, čo nás rozdeľuje. Naša spoločná modlitba chce ukázať tomuto svetu, že všetci máme toho istého Stvoriteľa, ktorý je v našich srdciach.

Mať Krista vo svojom srdci znamená, milovať druhého bez rozdielu. My máme tomuto svetu ukázať, že naozaj Boh existuje, pretože dnešní ľudia žijú, akoby Boha nebolo.  A nieto ešte od nich požadovať, aby mali Krista v ich srdci.

Jeden muž prišiel k holičovi, aby sa dal ostrihať a oholiť ako obvykle. Začali sa zhovárať, rozprávali o mnohých rozličných veciach a témach. Zrazu sa zvrtla reč na tému BOH. Holíč vraví:

“Pozrite sa, ja neverím, že Boh existuje.

“Prečo takto hovoríte?- pýta sa zákazník.

“Je to jednoduché, stačí vyjsť na ulicu a uvidíte, že Boh nejestvuje. Fajn, povedzte mi, keby existoval, bolo by toľko nenávisti medzi kresťanmi? Bolo by toľko opustených deti? Ak skutočné existuje Boh, bolo by toľko trápenia a bolesti? Ako môžem milovať Boha, ktorý dopusti toto všetko….”
Zákazník sa na chvíľu zamyslel, ale neodpovedal, pretože sa nechcel začať hádať. Holič skončil svoju prácu a zákazník odišiel. Len čo vyšiel na ulicu, uvidel muža s dlhými vlasmi, s dlhou bradou, neupraveného a špinavého. Bolo to veľmi dávno, kedy tento muž mal ostrihane vlasy. Zákazník sa vráti späť k holičovi a hovorí:

“Viete čo? Holíči neexistujú!”

“Ako to môžete povedať?” pýta sa holič prekvapene. “Ja som holič a som tu. Pravé teraz som vás dostrihal, oholil”

“Nie!” zákazník vyhlásil “Holiči neexistujú, pretože keby boli, nebolo by toľko neupravených ľudí s dlhými vlasmi a dlhou bradou, ako tento muž vonku!”

“Jaaj, holiči existujú, to len ľudia ho nevyhľadajú.”

“Presne!!!! Je to tak. Boh jestvuje. Len my ľudia ho nemáme vo svojich srdciach. Preto je tu toľko bolesti a trápenia vo svete.”

Jednota, za ktorú sa modlíme, si vyžaduje vnútorné prijať Krista do srdca, tak spoločné ako aj osobné. Je potrebné otvoriť sa jedni druhým navzájom, je treba pocítiť nevyhnutnosť vydať človeku dnešných čias svedectvo o živom Bohu, ktorý sa nechal spoznať v Kristovi.

Ekumenizmus je teda zodpovednosťou celej Cirkvi a všetkých pokrstených, ktorí sa majú snažiť o rast spoločenstva, ktoré existuje medzi kresťanmi, a to tak, aby sa raz dosiahlo plné spoločenstvo v pravde a láske. Modlitba za jednotu preto nepatrí len do Týždňa modlitieb, ale sa musí stať integrálnou súčasťou našich prosieb, súčasťou modlitbového života všetkých kresťanov – na každom mieste a v každom čase, a to predovšetkým vtedy, keď sa ľudia rozličných tradícií stretávajú a spoločne snažia o víťazstvo v Kristovi – nad všetkým, čo je hriechom, zlom, nespravodlivosťou, ničením dôstojnosti človeka.
Od zrodu moderného ekumenického hnutia, teda viac než jedno celé storočie, je nám všetkým zrejmé, že chýbajúca jednota medzi kresťanmi bráni efektívnejšiemu ohlasovaniu Evanjelia, lebo spochybňuje našu vierohodnosť. Ako môžme vydávať presvedčivé svedectvo, ak sme rozdelení?

Zaiste, čo sa týka základných právd viery, tam je viac toho, čo nás spája, než toho, čo rozdeľuje. Avšak iné rozdelenia pretrvávajú: týkajú sa viacerých praktických a etických otázok; vzbudzujú zmätok a nedôveru, oslabujú našu schopnosť odovzdávať Kristovo spásonosné Slovo. V tomto zmysle musíme pamätať na slová blahoslaveného Jána Pavla II., ktorý vo svojej encyklike Ut unum sint hovorí o škode, ktorú kresťanskému svedectvu a ohlasovaniu evanjelia spôsobuje chýbajúca jednota (por. nn. 98, 99). Je to veľká výzva pre novú evanjelizáciu, ktorá môže priniesť viac ovocia, ak všetci kresťania budú spolu ohlasovať evanjeliovú pravdu o Ježišovi Kristovi a ponúknu spoločnú odpoveď na duchovný smäd dnešných čias.

“Bratia a sestry, schádzame sa tu dnes ako ekumenické spoločenstvo a dobre vieme, že ešte veľmi, veľmi dlho potrvá, než budeme môcť, ak vôbec, pristúpiť spoločne k Pánovmu stolu a prežiť tajomstvo jednoty. Jedno však môžeme spoločne urobiť pre zem, v ktorej žijeme. Môžeme a máme svedčiť o Kristovi Zmŕtvychvstalom. Ježiš nazval svojich učeníkov, ktorými sme aj my, svedkami. Kresťania nemenia nasilu chod dejín, nevyvolávajú revolúcie a štátne prevraty, ale svojim každodenným životom v Kristu a Jeho Cirkvi vydávajú svedectvo o tom, že v Bohu je možné zvíťaziť nad všetkým, učia druhých objavovať nové možnosti a inú dynamiku jestvovania.

Prosme jeden za druhého, aby sme mali Krista v našich srdciach, tak ako ho mal aj apoštol Pavol, ktorého dnes oslavujeme. AMEN