Obrázok k článku

Krížová cesta spoza mreží väznice

Úvod

Tohto roku navrhli meditácie krížovej cesty členovia duchovnej služby väznice „Due Palazzi“ v Padove. Ako odpoveď na pozvanie pápeža Františka štrnásť ľudí meditovalo o utrpení nášho Pána Ježiša Krista a spájali ho s aktuálnou situáciou svojich životov. Nájdeme medzi nimi päť odsúdených, rodinu, ktorá sa stala obeťou vraždy, dcéru muža, odsúdeného na doživotie, vychovávateľku vo väznici, dozorcu, matku odsúdeného, katechétu, rehoľného brata – dobrovoľníka, väzenského dôstojníka a kňaza, ktorý bol odsúdený a po ôsmych rokoch normálneho procesu definitívne oslobodený.

Sprevádzať Krista na Krížovej ceste chrapľavým hlasom ľudí, obývajúcich svet väzníc je príležitosťou byť účastnými podivuhodného zápasu medzi Životom a Smrťou a objavovať, ako sa synovia dobra nevyhnutne zrážajú so synmi zla. Kontemplovať Kalváriu spoza mreží znamená veriť, že celý život sa môže zvrtnúť v niekoľkých okamihoch, ako sa to stalo kajúcemu lotrovi. Stačí vyplniť tieto okamihy pravdy: ľútosť nad spáchanou vinou, presvedčenie, že smrť nie je navždy, istota, že Kristus je nevinný a nespravodlivo vysmievaný. Všetko je možné tomu, kto verí, pretože aj v tme väzenia zaznieva zvesť, plná nádeje: „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37). Ak mu niekto podá ruku, aj človek, ktorý bol schopný najhroznejšieho zločinu, môže sa stať účastníkom najintenzívnejšieho vzkriesenia. V istote, že aj keď niekto vyrozpráva o svojej zlobe a utrpení môže tak vytvoriť priestor vykúpenia, objavujúc uprostred zla dynamizmus dobra a potrebu dať mu priestor (porov. Posolstvo Svätého Otca na Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov 2020). Tak sa Via crucis, krížová cesta stáva Via lucis, cestou svetla.

Texty, zozbierané kaplánom Marcom Pozzom a dobrovoľníčkou Tatianou Mario napísali jednotliví autori v prvej osobe, ale rozhodlo sa nezverejniť ich meno: kto sa zúčastnil na týchto meditáciách, chcel ponúknuť svoj hlas všetkým, ktorí sa na celom svete nachádzajú v takých istých podmienkach. Dnes večer sa v tichu väzníc hlas jedného túži stať hlasom všetkých.

Modlime sa:

Bože, všemohúci Otče, ktorý si v Ježišovi Kristovi, tvojom Synovi vzal na seba rany a bolesti celého ľudstva, dnes dostávam odvahu prosiť ťa tak, ako kajúci lotor: „Spomeň si na mňa!“ Som tu, stojím sám pred tebou, v prítmí tohto väzenia, chudobný, nahý, hladný a opovrhovaný a prosím ťa, aby si do mojich rán vlial olej odpustenia a útechy a víno bratstva, ktoré posilňuje srdce. Lieč ma svojou milosťou a uč ma dúfať aj uprostred beznádeje. Môj Pane a môj Bože, verím, pomôž mojej nevere. Milosrdný Otče, naďalej mi dôveruj a dávaj mi vždy nové príležitosti objatia v tvojej nekonečnej láske. S tvojou pomocou a darom Ducha Svätého aj ja budem schopný spoznať ťa a slúžiť ti v mojich bratoch. Amen.

  1. zastavenie

Pán Ježiš je odsúdený na smrť

(Meditácia väzňa, odsúdeného na doživotie)

Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli. (Lk 23, 20-25)

Koľko krát na súdoch i v novinách zaburáca toto zvolanie: „Ukrižuj ho, ukrižuj ho!“ Je to volanie, ktoré som počul aj na moju adresu: bol som spolu s mojím otcom odsúdený na doživotie. Moje ukrižovanie sa začalo, keď som bol ešte dieťa: ak na to myslím, vidím sa opäť ako som schýlený v aute, ktoré ma viezlo do školy, odsunutý na okraj lebo som sa zajakával, bez žiadneho ľudského vzťahu. Pracovať som začal, keď som bol ešte malý, bez možnosti študovať: nevedomosť prevážila nad mojou naivitou. Chuligánstvo ukradlo posledné záblesky detstva tomuto chlapcovi, ktorý sa narodil v Kalábrii sedemdesiatych rokov. Podobám sa viac Barabášovi ako Kristovi, i keď najkrutejším odsúdením, ktoré zostáva, je odsúdenie môjho svedomia: v noci otváram oči a beznádejne hľadám svetlo, ktoré by osvietilo moju minulosť.

Keď si vo väzenskej cele čítam stánky o Ježišovom utrpení, prepukám v plač: ani po dvadsiatich deviatich rokov väzenia som ešte nestratil schopnosť plakať, hanbiť sa za moju prežitú minulosť, za zlo, ktorého som sa dopustil. Cítim sa Barabášom, Petrom i Judášom v jednej osobe. Minulosť je čosi, čo vo mne vyvoláva hnus a odmietnutie, hoci viem, že to je moja minulosť. Roky som žil v sprísnenom režime tvrdého väzenia a môj otec zomrel v takých istých podmienkach. Toľko krát som ho v noci počul v cele plakať. Skrýval to, ale ja som ho vnímal. Obaja sme boli v hlbokej temnote. V tom ne-žití som však vždy hľadal čosi, čo by sa dalo nazvať životom: je zvláštne povedať to, ale väzenie bolo mojou záchranou. Ak som pre niekoho stále Barabáš, nehnevám sa zato: cítim v srdci, že ten nevinný Človek, odsúdený ako ja, prišiel ma hľadať sem do väzenia aby ma vychovával k životu.

Pane Ježišu, napriek hlasnému rámusu, ktorý strháva našu pozornosť si uvedomujeme, že si uprostred zástupu, kričiacemu, že musíš byť ukrižovaný. A možno sme medzi nimi aj my a vôbec si pritom neuvedomujeme zlo, ktorého sme aj my schopní. Z našich celí chceme prosiť tvojho Otca za tých, ktorí sú ako ty odsúdení na smrť, ako aj za tých, ktorí ešte túžia podriadiť sa tvojmu najvyššiemu súdu.

Modlime sa:

Bože, milovník života, ktorý nám v zmierení dávaš vždy novú možnosť zakúšať tvoje nekonečné milosrdenstvo, prosíme ťa, vlej nám do sŕdc dar múdrosti vážiť si každého muža a ženu ako chrám tvojho Ducha a rešpektovať ich v ich nedotknuteľnej dôstojnosti.

  1. zastavenie

Pán Ježiš berie na svoje plecia kríž

(Meditácia dvoch rodičov, ktorým zavraždili dcéru)

Vojaci ho odviedli dnu do nádvoria, čiže do vládnej budovy, a zvolali celú kohortu. Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju a začali ho pozdravovať: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu. Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z purpuru a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.    (Mk 15, 16-20).

Toho hrozného leta život nás rodičov zomrel spolu so smrťou našich dvoch dcér. Jedna bola zabitá aj so svojou priateľkou slepým násilím človeka bez súcitu; druhá, ktorá zázrakom prežila, navždy prišla o svoj úsmev. Náš život bol životom obetí, založený na práci a na rodine. Naše deti sme učili úcte k druhým a duchu služby voči tomu, kto je ešte chudobnejší. Často sa pýtame: „Prečo sa práve nám prihodilo toto zlo?“ Nenachádzame pokoja.

Ani spravodlivosť, v ktorú sme vždy verili, nebola v stave uzdraviť najhlbšie rany: do smrti budeme odsúdení na utrpenie. Čas nenadľahčil ťarchu kríža, ktorý nám položili na plecia: nedokážeme zabudnúť na toho, kto tu už nie je medzi nami. Už sme starí, čoraz bezbrannejší, a sme obeťami najhoršej bolesti aká jestvuje: prežiť smrť vlastnej dcéry. Je ťažké vyjadriť sa, ale vo chvíli, keď sa zdá, že beznádej nadobúda prevahu, Pán nám rozličnými spôsobmi vychádza v ústrety a dáva nám milosť, aby sme sa milovali ako manželia a navzájom si boli oporou, aj keď to je náročné.

On nás pozýva, aby sme mali dvere nášho domu otvorené voči najbiednejšiemu, zúfalému a ochotní prijať aj toho, kto klope len kvôli tanieru polievky. Konať službu lásky, toto je prikázanie, ktoré je pre nás formou záchrany: nechceme sa nechať prekonať zlom. Božia láska je skutočne schopná znovuzrodiť život. Veď prv než my, jeho Syn Ježiš zakúšal ľudskú bolesť, aby s ňou mal súcit.

Pane Ježišu, ťažko nám padne vidieť ťa zbitého, vysmievaného a vyzlečeného, nevinnú obeť neľudskej krutosti. V tejto noci bolesti sa obraciame v modlitbe na tvojho Otca a zverujeme mu všetkých, ktorí zakúsili násilie a neprávosti.

Modlime sa:

Bože, naša spravodlivosť a spása, ktorý si nám daroval svojho jediného Syna a oslávil si ho na tróne kríža, vštep do našich sŕdc tvoju nádej, aby sme ťa dokázali spoznať aj v najtemnejších okamihoch nášho života. Poteš nás v každom súžení a buď nám oporou v skúškach, kým čakáme na príchod tvojho kráľovstva. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

III. zastavenie

Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom

(Meditácia väzňa)

Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. (Iz 53, 4-6)

Bolo to prvý krát, čo som padol, ale ten pád pre mňa znamenal smrť: vzal som ľudský život. Stačil jeden deň, aby som prešiel z bezúhonného života a dopustil sa gesta, ktoré zahŕňa porušenie všetkých prikázaní. Cítim sa ako moderna verzia zločinca, ktorý sa na Krista obracia s prosbou: „Spomeň si na mňa!“ Skôr než kajúcnika si ho predstavujem ako človeka, ktorý si uvedomuje, že je na pomýlenej ceste. Z môjho detstva si spomínam na chladné a nepriateľské prostredie, v ktorom som rástol: stačilo vyčuchať niekoho krehkosť, aby sa zmenila na zábavu.

Hľadal som úprimných priateľov, chcel som, aby ma prijímali takého, aký som, ale nepodarilo sa. Trpel som pri pohľade na šťastie druhých, cítil som, ako mi hádžu polená pod nohy, vyžadovali odo mňa len obete a pravidlá, ktoré treba rešpektovať: cítil som sa pre všetkých cudzincom a za každú cenu som hľadal moju pomstu. Neuvedomil som si, ako zlo vo mne postupne rastie. Až kým jedného večera neprišla moja hodina temnôt: v jedinom okamihu sa vo mne ako lavína spustili spomienky na všetky nespravodlivosti, ktoré som v živote zakúsil. Hnev zabil slušnosť, dopustil som sa zla nesmierne väčšieho od všetkého zla, ktorého sa dostávalo mne.

Potom vo väzení sa potupy druhých menili na pohŕdanie mnou samým: stačilo málo, aby som skončil svoj život, bol som v koncoch. Do priepasti som dostal aj moju rodinu: kvôli mne stratili svoje priezvisko, úctu, zostali len rodinou vraha. Nehľadám ospravedlnenia ani úľavy, budem znášať môj trest až do posledného dňa, pretože vo väzení som našiel ľudí, ktorí mi navrátili stratenú dôveru. Myslieť si, že na svete nejestvuje dobro, to bol môj prvý pád. Druhý, vražda, bol dôsledkom prvého: ja som už bol mŕtvy vo vnútri.

Pane Ježišu, aj ty si skončil na zemi. Prvý krát to bolo možno najťažšie, lebo všetko je nové: náraz je tvrdý a prevládajú mdloby. Zverujeme tvojmu Otcovi všetkých, čo sa uzatvárajú do svojich dôvodov a nedokážu si priznať rany, ktoré spáchali.

Modlime sa:

Bože, ktorý si pozdvihol človeka z jeho pádu, prosíme ťa: príď na pomoc našej slabosti a daj nám zrak, schopný kontemplovať znamenia tvojej lásky, rozosiate uprostred našej každodennosti. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

  1. zastavenie

Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou

(Meditácia matky odsúdeného)

Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. (Jn 19, 25-27)

Ani na chvíľu som nepocítila pokušenie opustiť môjho syna vzhľadom na jeho odsúdenie. V deň jeho zatknutia sa nám zmenil celý život: spolu s ním vstúpila do väzenia aj naša rodina. Dodnes neutícha odsudzovanie ľudí, je to ako chodiť po pripináčikoch: prsty, namierené proti nám sťažujú bolesť, ktorú nosíme v srdci. S plynutím dní sa rany dokonca zväčšujú, nedajú nám ani dýchať.

Zakúšam blízkosť Panny Márie: pomáha mi nenechať sa udupať pohŕdaním a znášať prejavy ľudskej zloby. Jej som zverila aj môjho syna: len Márii môžem zveriť moje strachy, lebo vidím, že aj ona ich zakúšala keď vystupovala na Kalváriu. V srdci vedela, že Syn už neunikne ľudskej zlobe, ale neopustila ho. Bola tam, aby zdieľala jeho bolesť a bola mu oporou svojou prítomnosťou. Predstavujem si, ako Ježiš pozdvihol zrak, jeho pohľad sa stretol s pohľadom plným lásky a on sa necítil sám. Tak chcem robiť aj ja.

Vzala som na seba viny môjho syna, prosila som o odpustenie aj za moju spoluzopovednosť. Vzývam na seba milosrdenstvo, ktoré dokáže zakúsiť len matka, aby sa môj syn po vypršaní trestu mohol vrátiť a žiť. Neustále sa zaňho modlím, aby sa zo dňa na deň stával iným človekom, schopným opäť milovať seba samého a druhých.

Pane Ježišu, stretnutie s tvojou Matkou na krížovej ceste je asi to najdojemnejšie a najbolestnejšie. Medzi jej a tvoj pohľad kladieme aj pohľad všetkých príbuzných a priateľov, ktorí sa cítia utrápení a bezmocní pre osudy svojich blízkych.

Modlime sa:

Mária, Božia Matka a Matka Cirkvi, verná učeníčka tvojho Syna, obraciame sa na teba, aby sme tvojmu starostlivému pohľadu a ochrane tvojho materinského srdca zverili volanie ľudstva, ktoré vzdychá a trpí v očakávaní dňa, v ktorý budú z našich tvárí zotreté všetky slzy. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

  1. zastavenie

Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

(Meditácia odsúdeného)

Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. (Lk 23, 26)

V rámci môjho povolania som pomáhal generáciám detí, aby chodili vzpriamené s rovnou chrbticou. No jedného dňa som sa ocitol na zemi. Bolo to, akoby mi zlomili chrbticu: moja práca sa stala zámienkou na ohováračské odsúdenie. Dostal som sa do väzenia: väzenie vstúpilo do môjho domu. Od tej chvíle som sa pre naše mesto stal tulákom: prišiel som o svoje meno,  volali ma podľa toho, za čo ma polícia obviňuje, už nie som pánom svojho života. Keď nad tým uvažujem, prichádza mi na myseľ ono dieťa s deravými topánkami, premoknutými nohami, opotrebovanými šatami: tým dieťaťom som bol kedysi ja. Potom, jedného dňa, zatknutie: traja muži v uniforme, strohý protokol, väzenie, ktoré ma zaživa pochovalo medzi svoje betónové múry. Kríž, ktorý mi naložili na plecia, je ťažký.

Ako plynul čas, naučil som sa s ním žiť, pozerať mu do tváre a volať ho po mene: celé noci trávime tým, že si navzájom robíme spoločnosť. Za múrmi väzenia všetci vedia, kto je to Šimon z Cyrény: je to druhé meno dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú na túto kalváriu, aby nám pomáhali niesť kríž; sú to ľudia, ktorí odmietajú zákon svorky a odvážia sa počúvať svedomie. Šimonom z Cirény je aj môj spoločník v cele: spoznal som ho v prvú noc, strávenú vo väzení. Bol to muž, ktorý roky žil na lavičke, bez prejavov lásky i bez príjmov. Jeho jediným bohatstvom bola krabica croisantov. On, milovník sladkostí, ponúkol, aby som ju priniesol mojej manželke, keď ma prvý krát prišla navštíviť: vypukla v plač, keď videla toto gesto, také nečakané a také starostlivé. Vo väzení pomaly starnem: snívam, že sa raz vráti deň, keď budem môcť dôverovať človeku. A že sa pre niekoho stanem Cyrenejským, nosičom radosti.

Pane Ježišu, od chvíle tvojho narodenia až po stretnutie s neznámym, ktorý ti pomohol niesť kríž, si chcel potrebovať našu pomoc. Aj my, tak ako Šimon Cyrenejský, sa chceme stať pre našich bratov a sestry blízkymi a spolupracovať s Otcovým milosrdenstvom, aby sme im nadľahčovali jarmo, ktoré ich tlačí.

Modlime sa:

Bože, obranca chudobných a posila trpiacich, obnov nás svojou prítomnosťou a pomôž nám niesť deň čo deň sladké jarmo tvojho prikázania lásky. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

  1. zastavenie

Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku

(meditácia katechétu z väzenskej farnosti)

V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma, ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása. (Ž 27, 8-9)

Ako katechéta utieram toľké slzy a nechávam ich tiecť: nemožno ich zastaviť, ak sú nimi naplnené trýznené srdcia. Toľko krát stretám zúfalých ľudí, ktorí v temnote väzenia hľadajú odpoveď, prečo jestvuje zlo, ktoré sa pre nich zdá nekonečné. Tieto slzy majú vôňu prehry a samoty, výčitiek a nedostatku porozumenia. Často si predstavujem ako asi by na mojom mieste bol v tejto väznici Ježiš: ako by on utieral takéto slzy. Ako by utešoval úzkosť týchto ľudí, ktorí nenachádzajú východisko z toho, čím sa stali, keď podľahli zlu. Nájsť odpoveď znamená namáhavé úsilie, často nepochopiteľné pre naše malé a obmedzené ľudské logiky.

Cestou, ktorú ukazuje Kristus, je pozerať sa do týchto tvárí, znetvorených utrpením bez toho, aby sme pociťovali strach. Žiadali ma, aby som tam zostal pri nich, rešpektujúc ich mlčania, počúvaním ich bolesti, a snažil som sa pozerať bez predsudkov. Presne tak, ako Kristus hľadí očami plnými lásky na naše krehkosti a naše limity. Všetkým, aj ľuďom vo väzení, každý deň ponúka možnosť stať sa novým človekom vďaka pohľadu, ktorý nesúdi, ale napĺňa životom a radosťou. Takýmto spôsobom sa slzy, padajúce na zem môžu stať semienkom krásy, ktorú je ťažké čo len si predstaviť.

Pane Ježišu, Veronika mala s tebou súcit: stretla trpiaceho človeka a objavila v ňom tvár Boha. V modlitbe zverujeme Otcovi všetkých mužov a ženy našich čias, ktorí naďalej utierajú slzy toľkým našim bratom a sestrám.

Modlime sa:

Bože, pravé svetlo a prameň svetla, ktorý nám v slabosti zjavuješ všemohúcnosť a bezhraničnosť lásky, vtlač do našich sŕdc tvoju tvár, aby sme ťa vedeli rozoznať v útrapách ľudstva. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

VII. zastavenie

Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom

(Meditácia odsúdeného)

Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“. (Lk 23, 34)

Keď som prechádzal popred väznicu, pozeral som sa na opačnú stranu: „Hlavne že ja nikdy neskončím tam vnútri“, hovoril som si sám pre seba. A vždy, keď som sa na ňu pozrel, cítil som vo vzduchu úzkosť a temno: zdalo sa mi, že prechádzam okolo cintorína so živými mŕtvolami. No jedného dňa som aj ja spolu s mojim bratom skončil za jej mrežami. A akoby nestačilo, dostal som tam dovnútra aj môjho otca a moju matku. Z neznámej krajiny, akou sa nám zdala, sa väznica stala naším domom: v jednej cele sme boli my muži, v druhej naša matka. Keď som na nich pozeral, hanbil som sa za seba: už si netrúfnem nazvať sa človekom. Starnú vo väzení mojou vinou. Padol som na zem dva krát. Prvý raz, keď ma zlo fascinovalo a ja som podľahol: šíriť drogy malo v mojich očiach väčšiu hodnotu, než práca môjho otca, nad ktorou desať hodín denne zohýnal chrbát.

Druhý pád prišiel potom, čo som zruinoval rodinu a začal som sa pýtať sám seba: „Kto som ja, aby Kristus zomrel aj za mňa?“ Ježišovo volanie: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“  – čítam v očiach mojej matky: vzala na seba hanbu všetkých mužov nášho dobu, aby zachránila rodinu. A má tvár aj môjho otca, ktorý si v skrytosti zúfa vo svojej cele. Až dnes to dokážem pripustiť: v tých rokoch som nevedel, čo robím. Dnes, keď to viem, sa s Božou pomocou snažím obnoviť svoj život. Vďačím za to mojím rodičom: pred rokmi dali do dražby všetky naše najdrahšie veci, lebo nechceli, aby som žil na ulici. A som zaviazaný aj voči sebe samému: myšlienka, že by zlo malo naďalej rozkazovať v mojom živote je neznesiteľná. Toto sa stalo mojou via crucis, krížovou cestou.

Pane Ježišu, opäť si padol: súcitiaci s mojou naviazanosťou na zlo, s mojím strachom, že sa už nedokážem stať lepším človekom. S dôverou sa obraciame na tvojho Otca a prosíme ho za tých všetkých, čo ešte nedokázali uniknúť z moci Satana, z príťažlivosti ich konania a tisícorakých foriem zvádzania.

Modlime sa:

Bože, ktorý nás nenechávaš v temnotách a tôni smrti, pomôž našej slabosti, osloboď nás od okov zla a chráň nás štítom tvojej moci, aby sme mohli naveky ospevovať tvoje milosrdenstvo. Skrze Krista, nášho Pána. Amen

VIII. zastavenie

Pán Ježiš napomína plačúce ženy

(meditácia dcéry odsúdeného na doživotie)

Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: »Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!« Vtedy začnú hovoriť vrchom: »Padnite na nás!« a kopcom: »Prikryte nás!« (Lk 23,27-30)

Koľkokrát som ako dcéra trestanca vnímala, ako sa na mňa smeruje otázka: „Ona miluje svojho ocka: myslí občas na bolesť, ktorú jej otec spôsobil obetiam?“ Počas celých týchto rokov som sa nikdy nevyzula z odpovede: „Samozrejme, je nemožné na to nemyslieť“, vravím. Potom sa ich aj ja pýtam: „Pomysleli by ste si, že zo všetkých obetí činov môjho otca ja som bola tá prvá? Dvadsaťosem rokov si odpykávam trest rásť bez otca.“ Celé tie roky som žila v hneve, nepokoji, melanchólii: jeho neprítomnosť sa stále znáša ťažko. Prechodila som Taliansko od Juhu na Sever, aby som mu bola blízko: poznám mestá nie podľa ich pamiatok, ale podľa väzení, ktoré som navštívila. Mám pocit, ako by som bola Télegonés, hľadajúci svojho otca Odysea: moja cesta Talianskom vedie cez väzenia a oddanosť.

Pred rokmi som stratila lásku, pretože som dcéra trestanca, moja matka sa stala obeťou depresie, rodina sa zrútila. Zostala som ja, s mojím malým platom, aby som znášala tento príbeh roztrhaný na franforce. Život ma prinútil stať sa ženou bez toho, aby mi doprial čas byť dievčaťom. Celý náš domov je krížovou cestou: otec je jeden z tých, čo sú odsúdení na doživotie. V deň, keď som sa vydávala, snívala som, že ho budem mať pri sebe: aj vtedy na mňa myslel vzdialený stovky kilometrov. „Taký je život“, opakujem si, aby som nabrala odvahu. Áno, sú rodičia, ktorí sa z lásky naučia čakať, kým deti dospejú. Mne sa z lásky stáva, že čakám na ockov návrat. Pre takých, ako sme my, je nádej povinnosťou.

Pane Ježišu, výčitku jeruzalemským ženám cítime ako napomenutie pre každého z nás. Pozýva nás k obráteniu, prechodu od náboženstva sentimentu k viere zakorenenej v tvojom Slove. Modlíme sa za všetkých, ktorí sú nútení znášať ťažobu hanby, utrpenie opustenia, prázdno blízkosti. A za každého z nás, aby sa netolerovalo, že viny otcov padnú na ich deti.

Modlime sa:

Bože, Otec každej dobroty, ktorý neopúšťaš tvoje deti v skúškach života, daruj nám milosť, aby sme mohli spočívať v tvojej láske a vždy zakusovali útechu tvojej prítomnosti. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

  1. zastavenie

Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom

(Meditácia odsúdeného)

Pre muža je dobre, keď nesie svoje jarmo od mladi. Nech sedí mlčky osamelý, veď mu ho on položil! Nech si až po prach skloní ústa, ešte je azda nádej. Ponúknuť má líce, keď ho bije, potupou sa nasýtiť. Pretože Pán nezavrhne naveky… Zmilúva sa – hoc i zarmucuje – svojou veľkou milosťou. (Nár 3,27-32)

Padnúť na zem nie je nikdy príjemné: padať znova a znova, okrem toho, že to nie je pekné, sa potom stáva aj určitým druhom odsúdenia, akoby už nebolo viac možné stáť na nohách. Ako človek som padol až priveľa krát: práve toľkokrát som vstal. Vo väzení často znovu myslím na to, ako dieťa padá na zem prv, než sa naučí chodiť: presviedčam sa, že tie pády sú generálnou skúškou na to, že človek padne aj keď už bude veľký. Od malička som doma zažíval väzenie: žil som v strachu z trestu, striedal som smútok dospelých s ľahkovážnosťou detí. Z tých rokov si pamätám sestru Gabrielu, jediný obraz radosti: bola jediná, ktorá vycítila dobro v mojom zle. Ako Peter som hľadal a nachádzal tisíce výhovoriek na moje chyby: je čudné, že kúsok dobra vždy ostal vo mne živý.

Vo väzení som sa stal dedkom: prepásol som tehotenstvo mojej dcéry. Jedného dňa mojej vnučke nebudem rozprávať o zle, ktorého som sa dopustil, ale iba o dobre, ktoré som našiel. Budem jej rozprávať o tom, kto mi vo chvíľach, keď som bol na dne, priniesol Božie milosrdenstvo. Vo väzení je skutočným zúfalstvom cítiť, že v tvojom živote už nič nemá zmysel: je to vrchol utrpenia, cítiš sa osamelejší ako všetci samotári sveta. Je pravda, že som bol rozbitý na tisíc kúskov, ale krásne je, že tie kúsky sa môžu znova poskladať. Nie je to ľahké: ale je to jediná vec, ktorá tu vnútri má ešte nejaký význam.

Pane Ježišu, tretí raz padáš na zem a keď si všetci myslia, že je to koniec, ešte raz vstaneš. S dôverou sa znovu vkladáme do rúk tvojho Otca a zverujeme mu všetkých, ktorí sa cítia uväznení v priepastiach vlastných chýb, aby mali silu znova vstať a odvahu nechať si pomôcť.

Modlime sa:

Bože, sila dúfajúcich v teba, ty dávaš tomu, kto kráča podľa tvojich slov žiť v pokoji, podopri naše ustráchané kroky, zdvihni nás z pádov našich neverností, vylej na naše rany olej útechy a víno nádeje. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

  1. zastavenie

Pána Ježiša vyzliekajú zo šiat

(Meditácia vychovávateľky vo väznici)

Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ Aby sa splnilo Písmo: „Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós.“ A vojaci to tak urobili. (Jn 19,23-24)

Ako väzenská vychovávateľka vidím vchádzať do väzenia človeka obratého o všetko: pre napáchané viny prichádza obnažený z každej dôstojnosti, každej úcty voči sebe aj iným. Denne si uvedomujem, že jeho sebestačnosť sa za mrežami úplne stratila: potrebuje ma aj na napísanie listu. Sú to tieto vyhasnuté existencie, čo sú mi zverené: bezbranní ľudia, hnevajúci sa na vlastnú krehkosť, ktorým často chýba schopnosť pochopiť spáchané zlo. Občas sa však podobajú práve narodeným deťom, ktoré ešte možno formovať. Vnímam, že ich život sa môže znovu začať a ísť iným smerom, keď sa definitívne odvrátia od zla.

Ale moje sily ochabujú každým dňom. Byť hromozvodom ukrytého hnevu, bolesti a zloby končí zodratím aj toho najpripravenejšieho muža či ženy. Vybrala som si túto prácu po tom, ako moju matku zabil mladík v drogovom záchvate: na to zlo som sa hneď rozhodla odpovedať dobrom. A hoci milujem túto prácu, občas sa nadriem, aby som ju uniesla.

V tejto tak citlivej službe sa potrebujeme necítiť opustení, aby sme mohli podopierať tých, čo sú nám zverení a ktorým denne hrozí stroskotanie.

Pane Ježišu, hľadiac na teba vyzlečeného z tvojich šiat zakúšame rozpaky a hanbu. Počnúc prvým človekom sme pred holou pravdou začali utekať. Skrývame sa za masky slušnosti a tkáme odevy klamstva, často zo zdrapov chudobných, použitých našim neuhasiteľným smädom po peniazoch a moci. Nech sa tvoj Otec nad nami zmiluje a trpezlivo nám pomáha stať sa jednoduchšími, priezračnejšími, pravdivejšími: schopnými definitívne sa vzdať zbraní pokrytectva.

Modlime sa:

Bože, ktorý tvojou pravdou robíš slobodnými, vyzleč nás zo starého človeka, ktorý sa v nás vzpiera a obleč nás do tvojho svetla, aby sme boli vo svete odrazom tvojej slávy. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

  1. zastavenie

Pána Ježiša pribíjajú na kríž

(Meditácia obvineného kňaza, neskôr zbaveného viny)

Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,33-43)

Kristus pribitý na kríži. Koľkokrát som ako kňaz rozjímal nad týmto úryvkom Písma. Keď ma potom jedného dňa pribili na kríž, pocítil som celú ťarchu onoho dreva: obžaloba bola zhotovená zo slov tvrdých ako klince, stúpanie sa stalo strmým, muky sa vryli do kože. Najtemnejším momentom bolo vidieť moje meno zavesené pred súdnou sieňou: v tom okamihu som pochopil, že som mužom prinúteným dokázať svoju nevinu bez toho, aby som bol vinný. Na kríži som ostal visieť desať rokov: bola to moja krížová cesta plná zradných zákutí, podozrení, žalôb, potupení. Vždy som na súdoch hľadal zavesený kríž: naň som sa sústredil, kým sa právo prehrabávalo v mojom živote.

Na chvíľku ma hanba priviedla k myšlienke, že by bolo lepšie niečo predstierať. Ale potom som sa rozhodol ostať kňazom, ktorým som vždy bol. Nikdy som nemyslel na to, že by som skracoval kríž, ani keď mi to zákon povoľoval. Zvolil som si podrobiť sa riadnemu súdu: bol som to dlžný sebe, chlapcom, ktorých som roky vychovával v seminári, ich rodinám. Kým som vystupoval na moju kalváriu, všetkých som ich stretával popri ceste: stali sa mojimi Šimonmi, niesli so mnou ťarchu kríža, utreli mi mnoho sĺz. Spolu so mnou sa mnohí z nich modlili za chlapca, ktorý ma obžaloval: s tým nikdy neprestaneme. V deň, keď som bol úplne oslobodený spod obžaloby, som zrazu bol šťastnejší ako pred desiatimi rokmi: rukou som sa dotkol Božieho konania v mojom živote. Visiac na kríži moje kňazstvo prežiarilo svetlo.

Pane Ježišu, tvoja láska k nám až do krajnosti ťa priviedla na kríž. Zomieraš, ale neunavuješ sa odpúšťať nám a dávať nám život. Tvojmu Otcovi zverujeme nevinných, ktorí v dejinách trpeli pre nespravodlivý rozsudok. Nech v ich srdciach zaznie ozvena tvojho slova: „Dnes budeš so mnou v raji.”

Modlime sa:

Bože, prameň milosrdenstva a odpustenia, ktorý sa zjavuješ v utrpení ľudstva, osvieť nás milosťou, ktorá prýšti z rán Ukrižovaného a daruj nám vytrvalosť vo viere v temnej noci skúšky. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

XII. zastavenie

Pán Ježiš na kríži zomiera

(Meditácia dozorujúceho sudcu)

Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. (Lk 23,44-46)

Ako sudca dozerajúci na výkon trestu nemôžem pribiť človeka, ktoréhokoľvek človeka, na rozsudok o ňom: to by znamenalo odsúdiť ho druhýkrát. Je nevyhnutné aby človek odpykal zlo, ktorého sa dopustil: nespraviť to by znamenalo banalizovať jeho zločiny, ospravedlniť netolerovateľné skutky, ktoré vykonal a ktoré iným spôsobili fyzické a morálne utrpenie.

Skutočná spravodlivosť je však možná len skrze milosrdenstvo, ktoré človeka na kríž nepribíja navždy: ponúka sa ako návod, ktorý mu pomôže znovu vstať, učiac ho siahnuť po tom dobre, ktoré, napriek spáchanému zlu v jeho srdci nikdy nevyhasne úplne. Len ak znova nájde svoju ľudskosť, bude ju môcť odsúdený človek rozoznať v druhom, v obeti, ktorej spôsobil bolesť. A hoci jeho cesta znovuzrodenia môže byť kľukatá a riziko opakovaného pádu do zla stále číha, niet inej cesty ako hľadať obnovu osobnej a spoločnej minulosti.

Prísnosť rozsudku vystavuje nádej človeka tvrdej skúške: keď mu pomôže uvažovať a pýtať sa na motívy svojho konania, môže sa stať príležitosťou pozrieť na seba z inej perspektívy. Aby sa to mohlo stať, je nevyhnutné naučiť sa rozoznať osobu, ktorá sa skrýva za spáchanou vinou. Keď sa to deje, občas sa podarí zazrieť nový horizont, ktorý môže dodať nádej odsúdencom a raz, po odpykaní trestu, ich odovzdať spoločnosti tak, aby ich  ľudia mohli znovu ich prijať po tom, ako ich, možno, nejaký čas odstrkovali.

Lebo všetci, aj ako odsúdení, sme deťmi toho istého ľudstva.

Pane Ježišu, zomieraš kvôli skorumpovanému rozsudku, vysloveného nespravodlivými a tryskajúcou silou Pravdy vydesenými sudcami. Tvojmu Otcovi zverujeme súdy, sudcov a advokátov, aby zostali čestní vo vykonávaní svojej služby pre dobro štátu a jeho občanov, najmä tých, ktorí trpia kvôli chudobným pomerom.

Modlime sa:

Bože, kráľ spravodlivosti a pokoja, ktorý si vo výkriku tvojho Syna prijal výkrik celého ľudstva, nauč nás neidentifikovať človeka so zlom, ktoré spáchal a pomôž nám v každom zazrieť živý plameň tvojho Ducha. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

XIII. zastavenie

Pána Ježiša skladajú z kríža

(Meditácia rehoľného brata – dobrovoľníka)

Tu istý muž menom Jozef, člen rady, dobrý a spravodlivý človek z judejského mesta Arimatey, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi a očakával Božie kráľovstvo, zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do vytesaného hrobu, v ktorom ešte nik neležal. (Lk 23,50-53)

Väzni sú odjakživa mojimi učiteľmi. Šesťdesiat rokov vchádzam do väzení ako brat dobrovoľník a vždy som požehnával deň, v ktorý som prvýkrát stretol tento skrytý svet. V tých pohľadoch som jasne pochopil, že na ich mieste som mohol byť aj ja, len čo by môj život nabral iný smer. My kresťania často upadáme do ilúzie, v ktorej sa cítime lepší ako tí druhí, ako keby nám situácia, v ktorej sa môžeme starať o chudobných, dovoľovala nadradenosť, ktorá nás povyšuje na sudcov tých druhých, odsúdiac ich vždy, keď chceme; bez možnosti odvolania.

Kristus si vo svojom živote vybral posledných a chcel byť s nimi: prechádzal zabudnutými perifériami sveta medzi zlodejmi, malomocnými, prostitútkami, podvodníkmi. Chcel sa deliť o biedu, samotu, zmätok. Vždy som mal na mysli, že toto je pravý zmysel jeho slov: „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25,36).

Prechádzajúc z jednej cely do druhej vidím smrť, ktorá tam býva. Väzenie neprestáva pochovávať živých ľudí: sú to osudy o ktoré už nikto nemá záujem. Mne Kristus zakaždým opakuje: „Neprestávaj, nezastavuj sa. Ešte ich vezmi do náručia.“ Nemôžem ho nepočúvať: aj vnútri najhoršieho z ľudí je vždy On, akokoľvek by bol zneuctený jeho obraz. Musím len postaviť hrádzu mojej prudkosti, zastaviť sa v tichu pred týmito zlom zničenými tvárami zničenými a milosrdne ich počúvať. Je to jediný spôsob, ktorý poznám, aby som prijal človeka: odsunúť spred môjho pohľadu chybu, ktorej sa dopustil. Iba tak bude môcť dôverovať a nájsť silu kapitulovať pred Dobrom – ak sa bude na seba pozerať inak, ako sa vidí teraz.

Pane Ježišu, tvoje telo, znetvorené toľkým zlom, je teraz zabalené do plachty a odovzdané nahej zemi: hľa, nové stvorenie. Odovzdávame tvojmu Otcovi Cirkev, ktorá sa rodí z tvojho prebodnutého boku, aby sa nikdy nevzdala pred neúspechom a tým, čo vidno navonok, ale neprestávala niesť všetkým radostnú zvesť spásy.

Modlime sa:

Bože, počiatok a cieľ všetkých vecí, ktorý si v Kristovej Pasche vykúpil celé ľudstvo, daruj nám múdrosť kríža, aby sme sa mohli odovzdať do tvojej vôle a prijímali ju s radostnou a vďačnou mysľou. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

XIV. zastavenie

Pána Ježiša pochovávajú

(Meditácia dôstojníka väzenskej polície)

Bol Prípravný deň a už sa začínala sobota. Odprevádzali ho ženy, ktoré s ním prišli z Galiley. Pozreli si hrob aj to, ako uložili jeho telo. Potom sa vrátili domov a pripravili si voňavé oleje a masti. Ale v sobotu zachovali podľa prikázania pokoj. (Lk 23,54-56)

V mojej službe dôstojníka väzenskej polície sa denne dotýkam utrpenia človeka, žijúceho vo väzení. Nie je ľahké konfrontovať sa s tým, kto bol premožený zlom a spôsobil iným ľuďom obrovské rany a skomplikoval ich životy. A predsa, v živote toho, kto pochybil a spláca spravodlivosti svoj účet vo väzení, vytvára nezáujem ďalšie škody. Kolega, ktorý bol mojím učiteľom, mi často opakoval: „Väzenie ťa zmení: dobrý človek sa môže stať sadistom. Podliak sa môže polepšiť.“ Výsledok závisí aj odo mňa a zaťať zuby je nevyhnutné, aby sme dosiahli cieľ našej práce: dať ďalšiu možnosť tomu, kto uprednostnil zlo. Aby som sa o to pokúsil, nemôžem sa obmedziť na otváranie a zatváranie cely bez toho, aby som to robil so štipkou ľudskosti.

Rešpektujúc vývoj každého, ľudské vzťahy môžu pomaly rozkvitnúť aj v tomto ťaživom svete. Premietajú sa do gest, pozorností a slov schopných dať pocítiť rozdiel, aj keď sú vyslovené šeptom. Nehanbím sa vykonávať trvalý diakonát stále oblečený v uniforme, na ktorú som hrdý. Poznám utrpenie a beznádej: zakúsil som ich na sebe ako dieťa. Mojím skromným prianím je byť orientačným bodom pre toho, koho stretám medzi mrežami. Robím všetko pre to, aby som obhájil nádej ľudí, ktorí nad sebou zlomili palicu; tých, ktorí sa desia myšlienky, že jedného dňa vyjdú von a budú ešte raz riskovať odmietnutie.

Vo väzení im pripomínam, že s Bohom žiadny hriech nikdy nebude mať posledné slovo.

Pane Ježišu, znova si odovzdaný do rúk človeka, no tentokrát ťa vítajú láskavé ruky Jozefa z Arimatey a niekoľkých zbožných žien, ktoré prišli z Galiley a vedia, že tvoje telo je vzácne. Tieto ruky reprezentujú ruky všetkých tých, ktorí sa nikdy neunavia v službe tebe a ktorí robia viditeľnou tú lásku, ktorej je človek schopný. Je to presne táto láska, ktorá nám dáva dúfať v možnosť lepšieho sveta: stačí len, aby človek bol ochotný nechať sa zasiahnuť milosťou, ktorá prichádza od teba. V modlitbe odovzdávame tvojmu Otcovi, osobitným spôsobom, všetkých pracovníkov väzenskej polície a tých, čo rôznymi spôsobmi s nimi spolupracujú vo väzniciach.

Modlime sa:

Bože, večné svetlo a deň bez západu, zahrň tvojimi darmi tých, ktorí sa oddali tvojej chvále a službe tým, čo trpia na nespočetných miestach bolesti ľudstva. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

 

Zdieľať na Facebooku